Na hranici tieňov: kapitola 9.

9. února 2013 v 21:49 | Peťka
Príbeh sa blíži ku koncu a na rade sú tri moje najobľúbenejšie kapitoly. Prajem príjemné čítanie a pekný umelecký zážitok.


Na hranici tieňov
9.kapitola: Medzi svetlom a tmou
Nádvorie pred palácom v Alisandrete sa v okamihu zmenilo na bojisko. Kedysi farebné ozdoby teraz spočívali roztrhané a zadupané v blate a vode. Sivé siluety lovcov sa snažili udržať nepriateľa v obkľúčení, ale tiene posilnené striedajúcimi sa pásmi svetla a tieňa boli prirýchle. Bojisko sa menilo na chaos.
Dante sa na tú hrôzu díval zo strechy jedného z domov lemujúcich námestie. Lovcov ubúdalo. Niektorí ležali v bezvedomí priateľmi odtiahnutí mimo bojiska. Nezvládli silu Mensisovej prítomnosti a jeho zlovestná energie zlomila ich mysle. Na iných Dante badal neskutočnú únavu a vyčerpanie. Ale ani jeden lovec nebol mŕtvy alebo vážne zranený. Dante bol nesmierne rád, že sú všetci jeho zverenci v poriadku, avšak na druhej strane bol vyvedený z miery. Nechápal to.
Tiene sa ich nesnažili zabiť. Aspoň tak to vyzeralo. Začínal veriť, že Rein mal pravdu. Lukas mu povedal o ich rozhovore v Rastene, Reinových pochybnostiach. Musel si overiť ich pravdivosť.
Obklopený žiarou ochranného kúzla zoskočil zo strechy a rozbehol sa no druhú stranu námestie, kam pätica lovcov vedená Priscilou zahnala Mensisa. Vykríkol niekoľko slov, dohodnutých znamení, ktorým tieň nemohol rozumieť.
Kráľova biela hriva bola postriekaná krvou, červenou -jeho nepriateľov i jeho vlastnou modrou. Rovnako mal krvavé i pazúry, čiernu srsť mal lepkavú, z papule mu tiekli fialové sliny. Bol zadychčaný, snažil sa nestáť na jednej zadnej nohe. Ale oči mu blčali. Vyžarovala z nich energia, nezlomné odhodlanie a tajomná, prastará sila.
Lovci sa na znamenie rozostúpili a prenechali kráľa tieňov svojmu vodcovi. Dante nečakal a zaútočil. V behu sa zahnal, hodil jeden meč a keď videl, ako sa Mensis prikrčil na skok, vrhol sa na zem. Mensis vyskočil a uhol sa meču, ale útok zospodu nečakal. Dante sa šmykol po zablatenom námestí a dostal sa pod Mensisa. Avšak aj tentoraz bol tieň rýchlejší.
Mensis vo vzduchu zmenil podobu. Bolo to také rýchle a nečakané, že lovec nestihol zareagovať. Tieň urobil salto nemožné pre človeka, vyrazil Dantemu z ruky meč a zachytil ho. Pri dopade urobil kotrmelec a keď sa staval na nohy, plochou stranou čepele udrel najbližšieho lovca do nôh takou silou, že muža zrazil z nôh, preliačil mu holenné chrániče a zlomil meč.
Toto všetko stihol v jedinom plynulom pohybe. Potom sa už opäť bránil útokom vrchného lovca. Bojovali až do večera. Dante si bol už úplne istý, že ho Mensis nechce zabiť- uhýbal sa s ľahkosťou vánku, ale jeho útoky boli natoľko pomalé, aby ich lovec stíhal odrážať. Dante si pripadal ako nejaký herec, bojoval boj o ktorom vedel, že nie je skutočný.
Slnko začalo zapadať. Obzor žiaril jasnými červenými farbami do chvíle, kým sa obloha nezatiahla ťažkými oblakmi, svetla rýchlo ubúdalo, hrozilo, že sa opäť rozprší. Mensis odhodil Danteho čo najďalej od seba, vymanil skupinku tieňov z obkľúčenia a počas jeho premeny z ľudskej podoby do zvieracej naplnil Alisandretu rev.
Dante sledoval ako sa tiene zoskupujú do polkruhu okolo Mensisa. Tieň zdvihol hlavu a Dante zachytil jeho pohľad. V tej chvíli, keď sa ich oči stretli, ju ucítil.
Obklopila ich a naplnila. Zjavila sa ako blesk z jasného neba. Jej prítomnosť vytlačila z myslí lovcov všetky ostatné pocity. Prichádzala vo vlnách, raz sa v okamihu zdvihla do nepredstaviteľných výšav, aby vzápätí padala do ohromných hĺbok. Šepkajúce hlasy sa preplietli s prekrásnou melódiou a vznikajúca hudba hladila dušu.
Mensis pokľakol na jedno koleno a zdvihol ruku. Sám Dante zatajil dych. V Mensisovej dlani sa zjavila biela silueta útlej rúčky. Celé námestie zaplavila žiara bielych a ružových svetielok, plávali vo vzduchu a blikali. Mensis sklonil hlavu a nežne pobozkal jemnú rúčku.
Kráľovná vymanila ruku z Mensisovho stisku, pohladila ho po líci a prehrabla mu čierne vlasy. Bola nízka, štíhla. Pokožku mala bledú. Biele vlasy jej padali až po pás, aj keď ich mala zopnuté v zložitom účese. Oblečené mala kožušinové šaty s kapucňou, ich farba sa nedala presne určiť, vo svetle zapadajúceho slnka sa leskli farbami dúhy. Tvár mala mladú, krásnu. Otočila hlavu k lovcom a vyslovila nepočuteľné slová. Stred Alisandrety sa rozžiaril a svetlo vyliečilo rany všetkým tieňom.
Matka vykročila, akoby sa ani nedotýkala zeme, preplávala mĺkvym, stuhnutým, užasnutým námestím, položila bosú nohu na prvý palácový schod a vystrela pred seba ruku. Dantemu vykĺzol meč z ruky. S cvengotom dopadol na kameň, ale nikto si ho nevšímal, všetky oči sledovali ten čarovný výjav. Dante zdvihol ruku. Musel sa jej dotknúť. Matka sa usmiala prastarým unaveným úsmevom a keď sa jej biele štíhle prsty obtreli o lovcove, rozplynula sa.
Danteho vlna svetielok zrazila z nôh. Kráľovná tieňov rozrazila vráta do paláca a vrútila sa dnu. Doteraz tichú Alisantredu naplnili hrôzostrašné výkriky strachu a hrôzy. Lovci sa akoby spamätali z tranzu, avšak opätovná záplava tieňov im nedovoľovala vydať sa na pomoc do paláca...
***
S ubúdajúcim svetlom sa mi do žíl vlievalo čoraz viac síl. Naberal som rýchlosť. Letel som skôr zásluhou mágie ako mávania krídel. Nevedel som, ako dlho už letím, ale keď som na obzore uvidel veže hlavného mesta a do mysle sa mi potichu vkrádali šepkajúce hlasy, vedel som, že Matka je už tam.
Cítil som ich oboch. Matku i Mensisa. Čím som bol bližšie, tým bolestivejšie som vnímal ich prítomnosť. Rozbolela ma hlava. Nepríjemné pocity som sa snažil potlačiť hnevom. Temnota okolo mňa zhustla.
Niekedy vtedy Alisandretou otriasol hrôzostrašný lomoz. Vo víre bielych a ružových svetielok sa zrútila jedna z palácových veží, strhla zo sebou aj niekoľko poschodí hlavnej budovy a pokropila námestie kamenným dažďom. Zamračil som sa, zmenil som smer letu a v oblúku som nalietal na mesto. Videl som, ako sa na hromade sutín zjavila dievčina s bledou pokožkou, bielymi vlasmi, oblečená v šatách, ktorých farbu som nedokázal určiť. V útlej ruke zvierala dlhý tenký meč a zostupovala po kameňoch k akejsi osobe ležiacej neďaleko.
Dievčina bola nepochybne kráľovná tieňov. O pár okamihov, keď som klesol nižšie, v ležiacej postave som rozoznal arimága. Mensis i Metka stále hrali svoju hru. Ešte nie je neskoro zastaviť ich.
Vtom sa začalo diať niečo, čo som nemohol nechať dôjsť do konca. Matka zoskočila z veľkého kusu kameňa, ktorý podľa žiarivých farieb a visiacich svietnikov nepochybne býval stenou veže. Zdvihla ruku s mečom, akoby sa chystala arcimága prebodnúť. Ale na inom mieste námestie sa zdvihol zo zeme Dante. V stane zabrániť jej muža zabiť vytiahol z puzdra na chrbte meč a rozbehol sa k nej.
Vedel som, že musím zakročiť. Nesmel som dovoliť Dantemu dievča zabiť. Musím chrániť kráľovnú tieňov až do chvíle, kým zabijem Mensisa. Keď umrie on, bude možné vziať život aj jej.
Použil som kúzlo. Čas v Alisandrete sa spomalil. Dante sa zastavil uprostred skoku s mečom zdvihnutým nad hlavou pripraveným zasadiť Metke smrteľný úder. Ona tiež uviazla v kúzle s rukou napriahnutou na bodnutie. Jemu sa na tvári usadil výraz šialeného odhodlania a jej sa v očiach zaleskli slzy radosti.
Vrhol som sa dole ako jastrab. Tasil som svoj dvojčepeľový meč a ešte jeden krátky, Pripravil som sa. Vzduch svišťal okolo mňa, bol studený a štipľavý. Bude to tesné. Keď sa kúzlo blížilo ku koncu, na okamih všetko úplne zastalo a potom sa rozhýbalo v normálnej rýchlosti.
Dante sekol mečom a doskočil na kameň. Metke vyletela zbraň a ruky a spadla na kolená. Kov zaškrípal o kov, do okolia sa rozprskli žeravé iskry. Od prudkého nárazu sa mi rozdrkotali zuby. Cítil som, ako sa podo mnou lámu sutiny aj dlažobné kocky.
Ako som povedal, bolo to tesné. Matke som meč vyrazil z ruky, pustil ten svoj a zdrapil ju pod krk. Danteho útok som zastavil dvojčepeľovým mečom a musel som naozaj dobre napnúť svaly, aby mi ten úder nevrazil vlastnú zbraň do chrbta. Podo mnou sa z bezvedomia preberal arcimág.
,,Rein!!!´´ hystericky vykríkli obaja naraz. Zdvihol som hlavu. Pozeral som sa priamo do žiariacich očí kráľovnej tieňov. Ohromenie v nich vystriedala narastajúca beznádej. Tlak na pravú ruku povolil. Dante zložil meč z môjho a akoby od strachu ustúpil o pár krokov dozadu.
Musel som vyzerať impozantne. Videl som svoj odraz v Matkiných očiach. Tak veľmi som sa zmenil. Pokožku som mal tmavšiu, skoro sivú, ostro kontrastovala s mojimi bielymi vlasmi. Na sivej uniforme žiaril zlatý dvojkríž. Okolo nôh sa mi krútila čierna para. Dúhovky mi splynuli so zreničkami a vytvorili jednoliaty čiernu celok. Ale aj moje vnútro bolo iné. Kedysi by som pre lovcov toto neurobil. Lenže dnes som sem prišiel so srdcom túžiacim zachrániť to, čoho som bol súčasťou.
Zhlboka som sa nadýchol. Slnko sa už skoro úplne skrylo. Teraz boli tiene najsilnejšie, ale o chvíľu, keď slnko zapadne a vládnu prevezme noc, vtedy budem najsilnejší ja. Pritiahol som si kľačiacu Matku k sebe. Niekdajšia rozhodnosť a vzdorovitosť ju opustili.
,,Mala si pravdu, prišiel som na veľa vecí. Dokázal som sa oslobodiť z tvojho väzenia, ujsť z tvojej ríše, dostať sa sem včas, prekaziť tvoj a Mensisov plán. A prišiel som na to, ako vás zabiť,´´ šeptal som jej do ucha tak zlovestne, ako som len dokázal. Celá sa roztriasla.
,,Rein, prosím, zabi ma! Ukonči tento boj. Zabi ma a aj tiene aj lovci budú môcť žiť v mieri. Prisím...!´´ určite chcela v prosení a presviedčaní pokračovať, ale silnejšie som jej stisol hrdlo.
,,Nie, nie, nie, nezabijem ťa. Ešte nie,´´ povedal som s predstieranou láskavosťou a uhladil som jej prameň vlasov. Potom moju tvár skrivil šialený úškľabok.
,,Najprv umrie Mensis. Potom, keď nebudeš mať komu odovzdať svoju silu, až vtedy ťa zabijem. A potom vystopujem a ulovím každý jeden tieň, ktorý ešte bude nažive. Budem ich zabíjať jeden po druhom, až nezostane ani nejeden.´´ Počas môjho rozprávania sa jej oči plnili slzami. Snažila sa odo mňa odtiahnuť, nechcela ma počúvať.
Keď som dohovoril, odsotil som ju o seba. Zúfalo si tlačila dlane na uši, akoby jej v nich stále rezonovali moje slová. Vypustila zo seba taký hrôzostrašný a srdcervúci výkrik, až zároveň tuhla krv v žilách a lámali sa srdcia. Zúfalstvo, beznádej, strach, hrôzu, bezmocnosť, smútok a nekonečnú bolesť vložila do jediného výkriku. Vtedy slnko zapadlo...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 12. února 2013 v 11:33 | Reagovat

:3 čím ďalej tým viac sa stávam tvojim najväčším fanúšikom.. len ma mrzí, že ty si mi poslala všetky tie veci a ja ešte nemám doma tablet, aby som ti dokončila ilustráciu :'(( kuso... hádam čoskoro :'(...

2 poviedky-a-knihy poviedky-a-knihy | Web | 13. března 2013 v 19:38 | Reagovat

[1]: ty už si môj najvačší fanúšik :-* A náprava už prišla, dostala som tvoju ilustráciu :)

3 feliciti feliciti | 16. března 2013 v 11:11 | Reagovat

Peťka. Fira mi poslala tuto poviedku nech si ju prečitam. Na konci som plakala.. Važne sa ti to podarilo.
A .. prajem vela šťastia v pokračovaní knihy., Mapy sa mi páčia ste šikovní :D

4 poviedky-a-knihy poviedky-a-knihy | Web | 18. března 2013 v 16:00 | Reagovat

[3]: Ďakujem za pochvalu. Netušila som, že to dokáže vyvolať také emócie, ale som za to rada :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama