Na hranici tieňov: kapitola 8.

1. ledna 2013 v 20:48 | Peťka
Mensis = mesiac. Mám rada Mensisa ako postavu, predstavuje typ postavy, ktorá vystupuje ako zlá, ale má dobrý charakter. Keby som Na hranici tieňov písala z jeho pohľadu, tak by bol rozhodne kladný. Verím, že aj niekto iný v ňom nájde tie dobré vlastnosti. Prajem príjemné čítanie.


Na hranici tieňov
8.kapitola: Mesiac


Bolo daždivé ráno. Alisandreta, mesto z bieleho kameňa s vysokánskymi vežami týčiace sa vysoko nad okolitú krajinu a priľahlú rieku s prístavom sa prebúdzalo do nového dňa. Mesto bolo kruhového pôdorysu a veže patriace k palácu sa nachádzali v jeho strede. Teraz, v čase osláv, aj napriek dažďu boli ulice plné, domy bohato vyzdobené a príjazdovými cestami prichádzalo množstvo ďalších ľudí z každého kúta krajiny. Dláždené cesty pretínali polia, lesy i ponad rieku bola postavená trojica mostov.
Mensis zdvihol hlavu a jeho žiarivo zelené oči sa zamerali na skupinu popolavých jazdcov náhliacich sa do mesta po jednom z mostov. Poľahky v nich rozoznal lovcov tieňov z Rasteny. Za posledné tri dni takýchto skupín prišlo asi dvadsať, ale ani v jednej nebol Rein. Mensisa to istým spôsobom znepokojovalo.
Vedel, že hnev, bolesť a túžba po pomste zvierajúce dušu toho chlapca mu budú nápomocné v jeho snažení. Preto v ňom lovcova neprítomnosť vyvolávala obavy. Natiahol krk, aby lepšie videl, či sa náhodou nepomýlil. Aj tak Reina nezbadal.
Hlasno zazíval a položil si hlavu na predné laby. Svorka líšok, ktorá ho obklopovala zo všetkých strán, sa k nemu pritúlila ešte tuhšie. Bola im zima. Cítil, ako sa trasú. Dážď zmáčal ich jemné kožúšky a navyše aj fúkal vietor.
Mensis sa zdvihol na nohy. On i jeho líšky sa nachádzali na kopci na dohľad od Alisantredy a vyčkávali na príjazd všetkých lovcov i začiatok osláv. Opäť si zívol a pomalým krokom sa pobral ku skupinke stromov. Ich konáre boli dostatočne husté, aby tiene uchránili pred vodou. Posadil sa na okraj lesíka a počkal na líšky. Keď sa poukladali vedľa seba a schúlili sa do klbiek, Mensis nad ne naklonil hlavu a vydychoval horúci vzduch, aby ich zohrial. Jemu zima nebola, nikdy. V žilách mu kolovala surová, horúca energia.
Kráľ tieňov ešte zopár hodín sledoval príjazdové cesty do Alisandrety i mesto samotné. Okolo poludnia sa prestalo zdobiť i chystať. Potom sa zničoho-nič rozozvučali zvony. Mensis výstražne zavrčal a otočil uši tým smerom. Líšky okolo neho poprebúdzali, väčšina pozdvíhala hlavy alebo sa postavila.
Mensis vykročil do dažďa. Prudký vietor mu vháňal kvapky do očí, postrapatil a zmáčal mu hrivu i kožuch. Nebola mu zima, ale cítil chlad. Zmocňoval sa ho nepokoj, ale už nebolo cesty späť. Zdvihol hlavu k oblohe, zreval a rýchlejšie ako fúka vietor sa rozbehol do Alisandrety...
Dante sa nachádzal na jednej z palácových veží. Opretý o zábradlie vyhliadkového balkónu striedavo sledoval krajinu za múrmi mesta a nádvorie pod sebou. Po schodisku vedúceho z paláca schádzal sprievod. Dav ľudí zhromaždených na nádvorí jasal. Nevľúdne počasie nikomu nevadilo. Pred ľudí predstúpil samotný kráľ, aby k nemu prehovoril. Potom rozprávali rôzny šľachtici i hlavný mág. Keď sa skončili príhovory, začala sa zábava.
Akoby zázrakom vtedy prestalo pršať a cez potrhané oblaky sa predrali prúdy svetla. Ľudia sa radovali, tancovali, spievali, predvádzalo sa mnoho umelcov a konali sa rôzne podujatia.
Len Dante zo svojimi lovcami boli v strehu. Ako dvesto svetielok nádeje v tajnosti strážili oslavujúce mesto. Zostávali nespozorovaní. Poschovávaní v meste čakali na Danteho rozkaz alebo striehli na akýkoľvek náznak prítomnosti tieňov a nebezpečenstva.
Vodca lovcov si hrýzol spodnú peru a bol čoraz nervóznejší. Stále sa nezmieril s tým, že nechal Reina len tak odísť. Premýšľal, či urobil dobre, že sem prišiel. Potom mu zasa zamestnávalo myšlienky preklínaie kráľa, že oslavy nezrušil. Ten však lovcovi neveril, o zrušení nechcel ani počuť a Dante mohol byť rád, že mohol s lovcami zostať v Alisandrete. Práve pozoroval šermiarsky súboj, keď začul náhlivý dupot.
Otočil sa. Do izby za ním vtrhla Priscila, jedna z jeho najlepších.
,,Blížia sa. Priprav sa,´´ vyhŕkla. Bola zadychčaná a vyzerala, akoby ju niečo bolelo. Mala schopnosť vycítiť tiene na veľkú vzdialenosť, čo sa teraz Dantemu hodilo. Jej správa rozohnala všetky jeho pochybnosti, myseľ mu obklopil chladný pokoj, ako vždy pred bojom. Jediný pocit, ktorý mal, bola zvedavosť. Zvedavosť na Mensisa.
Tak ako Priscila povedala, prišli. Privalili sa náhle a ich prítomnosť zaútočila na Danteho zmysli s takou intenzitou, až neveril, že je to možné. Okamžite vedel, že je to Mensis. Jeho energia bola zvláštna, prenikavo silná a zvuk, ktorý pulzoval v Danteho ušiach bol agresívny.
Kým sa Dante snažil prekonať zmes rôznych pocitov, mestom otriasol ohlušujúci rev. Keď v ozvenách zanikal, ulice zachvátila panika. Dante zaklial a zúrivo pátral očami po meste. Videl, ako sa utekajúci dav rozostúpil, nie preto, aby urobil miesto prichádzajúcemu, ale zo strachu.
Zazrel najskôr zelenkavý záblesk. Potom sa na námestí zjavila čierna postava. Bola zahalená v čiernom plášti a v ruke sa jej leskol veľký meč. Do postavy sa oprel silný poryv vetra a zhodil jej z hlavy kapucňu.
Mensisove žiarivo zelené oči sa stretli z Danteho zlatými. Lovcom myklo. Muž sa naňho drzo uškŕňal a v očiach mu horelo niečo zlovestné i tajomné zároveň. Ešte bol mokrý. Z dlhých čiernych vlasov mu tiekla voda do tváre. Keď zdvihol ruku, aby si vlasy prehrabol, Dante sa vyšvihol na zábradlie a potom skočil z veže nasledovaný Priscilou.
Mensis sa rozosmial, prehodil si meč do druhej ruky a nezaujato pohodil hlavou. Skúmal ostatných lovcov. Bolo ich tu veľa, niektorí zamiešaní v dave, iní na strechách vysokých budov alebo priamo v domoch. Nehýbali sa. Vyčkávali s bolestivými výrazmi spôsobenými jeho prítomnosťou. V okamihu Mensis obrátil pozornosť späť na Danteho.
,,Je mi potešením ťa spoznať, hlavný lovec Dante, pán Rasteny. Rád by som vedel, kde sa nachádza náš malý Rein. Mám s ním, nazvime to nevybavené účty,´´ hovoril Mensis pomaly a začal sa prechádzať poťažkávajúc meč.
,,Kiež by som mohol povedať, že ťa rád spoznávam, Mensis, kráľ tieňov,´´ zaškeril sa Dante. Na pravej ruke doširoka roztvoril prsty, čím dal znamenie ostatným lovcom. Potom mu tvár skamenela.
,,A čo sa tvojej prosby týka, Rein tu nie je,´´ dopovedal chladným hlasom sledujpc tieňovu reakciu. Začínal si myslieť, že Rein mohol mať pravdu. Dialo sa tu niečo zvláštne.
Mensisovi zašklbalo svalom na líci, prižmúril oči. Nepáčilo sa mu to. Kde len ten chlapec je?
,,Nevadí, osobné záujmy môžu počkať. Teraz by sme mali prejsť k dôležitejším veciam,´´ snažil sa Mensis zamaskovať nepokoj. Avšak potlačil svoje pocity a zameral sa na svoju úlohu. Jej základom bolo vyprovokovať lovcov tak, aby po príchode Matky neváhali v útoku na ňu. Ak by tak urobili, Mensis by to určite nevydržal a snažil by sa ju zachrániť.
Zhlboka sa nadýchol, venoval Dantemu pohľad a rozbehol sa k nemu. Videl, ako Dante i žena pri ňom tasili zbrane, ako sa dve stovky lovcov vrútili na námestie, videl ako z ulíc vybehli biele líšky i aj väčšie čierne šelmy, ako sa z oblohy zniesla hady. Potom ho obklopila hustá zelená žiara.
Dante čakajúc útok zaujal obranný postoj. Priscila ho obehla a skočil k jednému stĺpu pripravená na útok zboku. Vo chvíli, keď bol Mensis už skoro pri nich, Dante sa napriahol, Priscila si pripravila kúzlo a Mensis sa odrazil od zeme. V okamihu ho pohltila para farby jeho očí. Ozvalo sa strach naháňajúce zarevanie a z pary na Danteho vyskočila čierna obluda...
***
...Myseľ som mal, prekvapivo, úplne čistú. Pred očami mi neprebiehal celý život ani nič podobné. Pripisoval som to faktu, že som sa absolútne nestotožnil s faktom mojej nadchádzajúcej smrti. Vedel, som, že poznám spôsob ako sa dostať z tejto situácie. Preto som zúrivo pátral v pamäti.
Nech sa v mojej hlave dialo čokoľvek, vždy mi myšlienky zablúdili k jedinému: Tma je cesta,´´ opakovala stále dokola Ada. Veril som jej, dnes mi už raz pomohla. Musel som sa pokúsiť, nemohol som sa vzdať, nedokázal som sa vzdať.
Všetku svoju psychickú silu som sústredil do jediného kúzla. Z očí mi tiekli horké slzy, celé telo sa mi zmietalo v kŕčoch, otriasala mnou triaška, chlad som cítil až v kostiach. Bolestivo som pohol perami a vyslovil posledné slová kúzla.
Pustil som temnotu do seba. Prestupovala každou časťou môjho tela. Vytláčala zo mňa chlad i bolesť a usadzovala sa vnútri. Cítil som obrovský tlak, ktorý sa ma snažil na jednej strane rozmačkať a na strane druhej roztrhať zvnútra. Zaťal som zuby a snažil sa vydržať. Počul som sa kričať od bolesti a zúfalstva, ale neprestával som vstrebávať tmu okolo seba, cítil som, ako putá povoľujú. A potom sa kúzlo zlomilo.
Ponoril som sa do pokojného ticha. Bolesť zmizla, akoby nikdy neexistovala. Už mi nebola zima. Telo som mal také ľahké, že som túžil naveky lietať. Avšak až pridobre som si uvedomoval zlovestnú energiu kolujúcu v mojich žilách.
Postavil som zo zeme, na ktorú som spadol po roztrhaní magických pút. Zavrel som oči, vystrel ruky k tmavej oblohe. Opäť som vedel, čo musím urobiť. Dostať sa odtiaľto preč, dostať sa do Alisandrety, zastaviť Mensisa i Matku. Posledné zvyšky zeleného raja preťali pásy svetla a tieňov a predo mnou sa zavlnil priestor priechodu...

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Čo ťa zaujalo na tomto blogu?

Fotky 32.6% (29)
Články 21.3% (19)
Reakcie na knihy 19.1% (17)
Poviedky 27% (24)

Komentáře

1 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 6. ledna 2013 v 11:38 | Reagovat

síce som vďaka tebe v tomto príbehu o trošku dopredu :D..
ale hrozne sa mi páči každá kapitola :) musím povedať, že som to začala znova čítať od začiatku :)...
teším sa na dalšie práce! ^^ a mensis bude čoskoro, len mám teraz niečo s tabletom tak sa ospravedlnujem :(

2 Peťka-admin Peťka-admin | Web | 7. ledna 2013 v 16:39 | Reagovat

[1]: od začiatku? :) veľmi ma to teší. Mensisa sa už neviem dočkať, s obrázkami mám už svoje plány :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama