Na hranici tieňov: kapitola 7.

22. prosince 2012 v 22:17 | Peťka
Už sme za polovicou a príbeh naberá rozmer, ktorý v pôvodnej verzii (tej v mojej hlave) nemal. Menil sa počas písania, vyvíjal sa, všetko temnie. Prajem príjemné čítanie a pekný umelecký zážitok.


Na hranici tieňov
7.kapitola: Uväznený

Kúzlo som dokončil práve včas. Zo žiary sa zhmotnili dve veľké krídla a odpomohli mi od stretu so zemou. Poľahky ma udržali vo vzduchu a niesli ma smerom k Lorringu. Letel som mechanicky, nacvičenými pohybmi a slovami som ovládal kúzlo.

Krajina podo mnou ubiehala rýchlo, ale aj tak sa mi zdalo, že čas sa nehorázne vlečie. Poznáte to, príliš sa upnete k nejakej udalosti, a každá sekunda deliaca vás od tej chvíle akoby trvala večnosť. A nado mnou sa obloha začala zaťahovať mračnami. Ani neviem prečo ma to znervózňovalo.

Aj tento fakt ešte viac naštrbil už tak nestabilný pokoj mojej mysle. Mal som namierené do ríše tieňov, pri tom som nevedel ako sa tam dostať, čo tam hľadať, ako to hľadať, ako sa odtiaľ zasa dostať preč...nevedel som, či sa vôbec vrátim.

Myšlienky mi blúdili na všetky možné strany celé štyri hodiny letu. Keď som konečne uvidel Lorring, slnko už bolo nízko a skoro celé schované za oblakmi. Okolie výrazne potemnelo. Kým som priletel až k lesu, z mesta sa ozývali zvony hlásajúce nastávajúcu noc. Musel som sa poponáhľať.

Aj tak som ešte hodnú chvíľu pátral v pamäti. Lietal som nad lesom v kruhoch a hľadal miesto priechodu. Slnko sa už úplne stratilo za mračnami a svetla stále ubúdalo. Aj keď som našiel čistinu, bol som nervózny.

Stál som na správnom mieste v správnom čase, ale nevedel som čo robiť. Vo svojej bezradnosti som si hrýzol spodnú peru a myslel na Adu. Problém som vyriešil vo chvíli, keď som si peru prehrýzol a v ústach pocítil krv. Ada! Zotrel som si krv z pery a prehral si v hlave jej slová z onej noci v Rastene: ,,Svetlo robí tiene!´´

Usmial som sa, vduchu jej poďakoval a už neváhal ani sekundu. Opäť som sa vzniesol do vzduchu a zovrel dlane k sebe. Keď som pomaly roztvoril prsty, čistinu podo mnou zaplavili lúče svetla striedané prúdmi tieňov. Priestor sa zavlnil. Vo chvíli, keď som sa dotkol hranice priechodu, roztvoril som ruky a jasné svetlo pohltilo široké okolie.


***


Rozrazil som hladinu jazera a zhlboka sa nadýchol. Voda bola chladná, z tohto pohľadu stratila dúhovú farbu, bola tmavá. Podozrievavo som sa obzeral a snažil sa šliapať vodu čo najtichšie. Keď som nezachytil žiadnu prítomnosť tieňov, rýchlymi tempami som doplával k plytčine a vyšuchtal sa z jazera.

Všimol som si, že je tu menej svetla a tiež chladnejšie. Trochu som si prehrabal vlasy, aby mi z nich voda netiekla do očí. Sústredil som sa a opäť som vyvolal kúzelné krídla. Vymrštil som sa do vzduchu a zamieril na juh k miestu, kde som sa v tejto krajine objavil prvýkrát.

Dnes som letel rýchlo. Zelený lesík v okolí priechodu som opustil za pár minút a krajina sa zväčša dala identifikovať ako púšť. Spoznával som cestu, ktorou som putoval pred niekoľkými dňami, ale nevenoval som jej veľmi pozornosť. Moju myseľ zamestnávala jediná vec. Pomsta.

O pár hodín som v diaľke zazrel nepravidelný zelený pás križujúci vyprahnutú krajinu. Vedel som, čo to je. Ostrovčeky života, ktoré po sebe zanechával Mensis. To bola moja cesta. Uškrnul som sa. Zmenil som uhol, pod ktorým som kopíroval zelenú líniu a niečo mi padlo do oka. Najskôr som len zletel nižšie, potom som pristál.

Rastlinky sa pozohýbali pod mojimi nohami. Nerozdrvili sa, neboli uschnuté. Zvädnuté bol lepší výraz. V konečnom dôsledku bolo jedno, ako to nazvem, boli proste bez života. Zohol som sa a odtrhol jeden lístok. Ani svetielka z nich už neodlietali.

,,Ani ty nedokážeš všetko, však, Mensis?´´ vyslovil som šeptom točiac lístok v prstoch. Dívajúc sa na jeho vyschnuté línie som premýšľal. Mensis dokázal svojou prítomnosťou, dotykom vrátiť život tomuto svetu, ale len na obmedzený čas. Povedal, že on a Matka sú najvyššie tiene. Ale ju oslovoval iba Matka, bližšie neurčenú a on má vlastné meno. To mohlo znamenať, že k nej prechováva veľkú úctu, váži si ju...Podobnými úvahami som dospel k záveru, že Matka je najvyšší tieň, jej prítomnosť dáva život tomuto miestu a keby sa jej niečo stalo, svet by umieral s ňou.

Než som stihol myšlienku úplne dokončiť, na moje lovecké zmysli zaútočila prítomnosť tieňov. Zjavili sa sčista-jasna. Bolo ich viac a blížili sa z viacerých strán. V snahe vyhnúť sa útoku som sa hodil na zem. Okolo uší mi presvišťalo niečo ostré. Rýchlo som sa prevalil na chrbát.

Boli štyri. Veľké okrídlené hady. Krídla pokryté jasnomodrým perím im vyrastali spoza hlavy. Štíhle dlhé telo vlniace sa vo vzduchu chránili tvrdé šupiny farby piesku. Chvosty mali zakončené ostrými bodcami. Jeden z nich sa vznášal priamo nado mnou. Rozďavil papuľu, ukázal mi dva dlhé jedové zuby a vrhol sa na mňa.

Opäť som sa prevalil na brucho, stiahol jednu nohu pod seba a odrazil sa od zeme. Prekĺzol som hadovi popod krídlo a do podrepu dopadol na zem za ním. Tasil som dva krátke meče. Vyskočil som, aby som sa uhol chvostu, ktorý sa mi chystal podraziť nohy a pri dopade som ho zarazil medzi dve šupiny a prišpendlil chvost k zemi. Hadisko zasyčalo od bolesti a zaútočilo na mňa hlavou. Pripravil som sa. Pevne som sa zaprel nohami, aby som nestratil rovnováhu a zovrel som ruku v päsť, pripravenú na kúzlo.

Had bol v okamihu pri mne. Rozďavil papuľu, asi si chcel do mňa zahryznúť. Ale nebol dosť rýchly. Vystrel som ruku a vrazil ju hadovi až do krku. Prekvapilo ho to. Uškrnul som sa roztvoril zovretú päsť. Zlatá žiara kúzla roztrhala tieň zvnútra.

Uvoľnil som si ruku a vytiahol meč zo šupinatého chvosta. Vzápätí som sa musel sústrediť na obranu. Zvyšné tri tiene sa do mňa pustili naozaj zúrivo. Avšak stále som sa stíhal uhýbať a mečmi odrážať ich chvosty. Stačilo mi získať čo i len maličkú výhodu, aby som mohol zaútočiť. Netrvalo to dlho.

Odrazil som výpad jedného hada a vrhli sa na mňa dvaja naraz. Prižmúril som oči a hodil som jeden z mečov. Pri dotyku s tvrdými šupinami zaškrípal a odrazil sa v ústrety druhému. Podarilo sa. Zaškeril som sa a uskočil. Odrazený meč sa zabodol druhému hadovi do miesta, kde mu pravé krídlo vyrastalo z tela. Tieň zaskočený prudkou bolesťou a náhlou stratou rovnováhy sa zrútil z oblohy na miesto, kde som ešte pred chvíľkou stál. Snažil sa zbaviť bolestivého predmetu a zúrivo sa metal, čím si meč zatláčal hlbšie do tela. Jeho zmetené pohyby však boli nebezpečné aj pre mňa. Úskokom som sa nedostal dosť ďaleko od zmietajúceho sa tela a dostal som zásah do brucha.

Videl som, ako ku mne letí ďalší tieň. Od bolesti som sa schúlil do klbka a obklopil sa magickým štítom. Očakávaný úder neprišiel. Pootvoril som oči. Tieň nečakane prudko stočil krídla, prevrátil sa chrbtom nadol a snažil sa mi vyhnúť. Nachvíľu sa dotkol zeme, ale pevné chrbtové šupiny ho ochránili pred zranením, urobil oblúk okolo mňa a vzniesol sa k oblohe.

Nechápavo som sa postavil na nohy a díval sa za odlietajúcimi tieňmi. Jediným vysvetlením, prečo tak náhle odleteli bolo, že ich niekto zavolal. Žeby Mensis? Matka? Musel som sa rozhodnúť- nasledovať Mensisovu stopu alebo ísť za tieňmi. V rýchlosti som vytrhol meč z mŕtveho hada a odrážajúc sa od zeme ma obklopila žiara kúzla na lietanie. Zvolil som kompromis. Letel som tak, aby som videl aj zelené ostrovčeky aj tiene.


***


Napredovali sme rýchlo. Púšť sa zmenila na skalnatú pahorkatinu. Tiene sa mi začali strácať. Vyletel som vyššie. Riešenie sa našlo prakticky samo. Dnes som mal asi šťastný deň. Z výšky som videl, že zelená cestička sa vo veľkom oblúku stáča okolo pohoria, ale nakoniec sa stane súbežnou so smerom letu hadov. Trochu som stočil krídla a náhlil sa priamo za nimi.

Deň sa pravdepodobne chýlil ku koncu. Svetla ubúdalo, ale dobiehal som ich. Uvedomil som si, že spomaľujú. Blížili sme sa do cieľa. Ucítil som prítomnosť ďalších tieňov. Najprv slabú, potom začala silnieť. Nedokázal som ich ani spočítať. Našiel som to. Posledné miesto, kde prežívali tiene.

Hady nečakane stočili krídla a v prudkej špirále klesali nadol. Mal som vyššiu rýchlosť, takže som zostupoval viac z boku. Až vtedy som ju uvidel. Vyzerala ako žiarivý smaragd uprostred obyčajných kameňov. Prekrásna, živá, zelená záhrada. Bol som okúzlený. Práve som si pomyslel, že dnešok je plný prekvapení a nečakaných zvratov, keď ma postihlo ďalšie.

Tisíce hlasov našepkávajúcich prítomnosť tieňov sa mi vkradli do hlavy a zaplavili ju. Bolo ich veľa, boli hlasné a neúprosné. Vykríkol som od bolesti, potom znova a znova. Zavŕtali sa hlboko do mňa a narušili mi koncentráciu. Stratil som kontrolu nad kúzlom. Krídla sa rozplynuli a ja som sa voľným pádom rútil doprostred zeleného raja. Môj vlastný krik sa ku mne vracal v hrôzostrašných ozvenách.

Preto ma sem zobrali. Aby ma zničili, roztrhali moje vedomie. Bránil som sa. Snažil som sa vyčistiť si hlavu. Tak veľmi som sa snažil, ale nešlo to, bolo ich priveľa. Zavrel som oči. Nechcel som vedieť, kedy príde...

Tvrdý náraz zo mňa vyrazil všetok vzduch i myšlienky. Nedokázal som sa nadýchnuť. Snažil som sa prinútiť pľúca nasať vzduch, ale myšlienky sa mi rozchádzali. Potom sa to všetko vrátilo v jednom okamihu. S bolesťou prišla aj schopnosť ovládať vlastné telo. Zhlboka som sa nadýchol.

,,Čakali sme ťa na inom mieste, Rein,´´ utíšil ľúbezný hlások hluk v mojej hlave a nahradil ho šepkajúcimi slovami pripomínajúcimi hudbu. Zvuk bol slabý, prerývaný. Vedel som, čo to znamená a aj komu patrí. Vedel som, že som to dokázal, našiel som ju.

,,Mal som pravdu, však? Umieraš, Matka,´´ vyslovil som s námahou. Moje zmysli ma nezradili. Vedel som, že ona ma chytila a tiež, že intenzitu a rytmus zvuku je rovnaký ako u iných umierajúcich tieňov.

,,Ajajaj. Ty si mi ale malý múdri lovec,´´ odpovedala pobavene. Nachvíľku som zazrel jej siluetu. Vyzerala, že tiež má ľudskú podobu. Prechádzala sa. Chcel som sa za ňou otočiť a lepšie si ju obzrieť. Zistil som však, že sa nemôžem pohnúť. Matka zaregistrovala moju snahu vymaniť sa z jej moci a dala mi jasne najavo, že to nie je múdre. Prehla ma v chrbte tak, až som sa bál, že mi povyskakujú stavce.

,,S múdrosťou to nemá veľa spoločného. Lovci to jednoducho cítia,´´ odvetil som chrapľavo, keď som opäť chytil dych.

,,Pravda. Cítite. Ale aj tak musíš byť veľmi nadaným lovcom, Rein, keď si sa dostal až sem a napriek všetkému cítiš, že práve so mnou nie je niečo v poriadku. Drahý Mensis mal pravdu, si silný,´´ ako to hovorila, pocítil som dotyk na líci a vo vlasoch. Striaslo ma od odporu.

,,Myslel, že tvoja sila nám pomôže. Aj ja som si to myslela. Avšak teraz si príťažou. Keby len tá tvoja pekná hlavička toľko nerozmýšľala. Keby si nepochyboval o Mensisových slovách, všetko by bolo jednoduchšie,´´ povzdychol si Matkin hlas. Stále som ju nevidel. Obklopovali ma biele a ružové svetielka.

,,Takže mi klamal. Vedel som to,´´ zašepkal som si pre seba, ale vzápätí som skríkol : ,,Čo v skutočnosti chystáte?! Povedz mi to!´´ opäť som pocítil silnejúci tlak na chrbticu.

,,Prišiel si na veľa vecí. Aj na toto prídeš. Škoda, že to nebudeš môcť použiť. Pretože so mnou zanikne aj táto ríša...a ty s ňou,´´ zašepkala mi do ucha. Inštinktívne som chcel otočil hlavu za hlasom. Prekvapivo sa mi to podarilo. Zazrel som jemné črty jej dievčenskej tváre. Potom sa opäť rozplynula na kúdoly ružových svetielok.

,,Zanikne? Vy nechcete zabiť arcimága! To ty máš umrieť. Tento svet je už mŕtvy, tak prečo plytvať tvojou energiu. Odovzdáš ju Mensisovi. Preto bolo treba nalákať do Alisandrety čo najviac lovcov. Aby ste si boli istí, že ťa dokážu zabiť,´´ vyhŕkol som ohromene. Zvrátený plán. Striaslo ma. Chcel som si odpľuť.

,,Tak vidíš, prišiel si na to,´´ ozval sa Matkin zvonivý smiech. Potom ma oslepil žiarivý záblesk neurčitej farby.


***


Že Matka skutočne opustila svoju ríšu, som pocítil ihneď. Šepkajúce hlasy zmizli. Všetky. Naraz. Vzala zo sebou všetky tiene. Nemohla ich tu nechať, aby zomreli. To však neplatilo o mne. Neviditeľná sila ma držala pevne. Nemohol som sa pohnúť. Bolesť z chrbtice sa presunula do celého tela. Nedokázal som sa ani sústrediť na kúzla. Bol som uväznený.

Ako plynul čas, úplne sa zotmelo. Uvedomil som si, že mám stále mokrú uniformu. Začínalo mi byť zima. Roztriasol som sa. Drkotali mi zuby. Pri dýchaní ma pálilo v hrudníku. Unavené oči sa mi pomaly zatvárali...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 pavel pavel | Web | 22. prosince 2012 v 23:17 | Reagovat

Dobrý... :)

2 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 23. prosince 2012 v 11:34 | Reagovat

yoshhh *0* musím povedať, že už mám rozpracovaného mensisa :) zajtra by sa na mojom blogu mal zjaviť jeho návrh (taký vzor :DD) a skica :)

3 v-eruska v-eruska | Web | 23. prosince 2012 v 12:33 | Reagovat

No, ono to tenhle dess ještě není víš.. :D On se dělá. :DDDD

4 Effy Effy | Web | 23. prosince 2012 v 13:36 | Reagovat

Včera jsem si četla knihu od Alexandy Ivy a dnes jsem si přečetla toto. Nadchlo mě to! Mrzí mě že nemám přečtené kapitoly před tím.

Jo, měsíc asi většina lidí uvidí vejcovitý, já mám totiž o 20% zploštělé PC. Ale jsem ráda že se ti líbí :).

5 Peťka-admin Peťka-admin | Web | 23. prosince 2012 v 22:52 | Reagovat

[1]: ďakujem :)

[2]: veľmi sa naňho teším :)

[3]: ale aj ten čo máš je pekný :D a sopravedlňujem sa za omyl :D

[4]: teší ma, že sa ti poviedka zapáčila viac-menej zo stredu :) skús si prečítať aj začiatok alebo aspoň pokračovnie

ako splošené PC? :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama