Poviedka bez mena

22. října 2012 v 19:13 | Peťa |  Články
Túto poviedku som napísala na jar, počas minulého školského roka ako sloh na slovenskom jazyku. Doposiaľ som pre ňu nevybrala žiadne meno ani zameranie, ale táto téma týždňa ma v súvislosti s ňou zaujala. Dúfam, že ma nikto nebude ukrižovávať za to, že som nedodržala tému alebo že to k nej nepatrí.

Táto poviedka vypovedá veľa o tom, ako ja vnímam svet a nesie v ňom zopár myšlienok, ktoré su pre mňa dôležité. Aby som nadviazala na tému týždňa '' Niečo je zle (něco je špatne) tak podľa môjho názoru je niečo zlé s naším svetom. Ale o tom sa už dočítate v poviedke.

Ak by som mohla poprosiť prípadných čitateľov, ak by Vás náhodou napadol nejaký názov pre túto poviedku, budem zaň veľmi vďačná :)



V tom čase kostolné zvony neohlasovali čas, ale začiatok a koniec noci, pretože v noci sa po svete túlali nebezpečné indivíduá. Bubáci a strašidlá už vyšli z módy, ani vlkolaci a upíri nenaháňali taký strach ako pokrivené tiene a smejúci sa démoni. Z dobre overených tajných zdrojov a nespochybniteľných zdrojov a nespochybniteľných svedectiev z druhej či tretej ruky nás médiá informovali: ,, Démoni kradnú duše! Nepomôžu vám žiadne svetlá ani lampy, len slnečné lúče ich odoženú!´´
Niekedy po prísažnom vyhlásení svetových armád, že majú spoľahlivé zbrane proti nepriateľom, sa mi stala prapodivná príhoda.
Bol sparný večer, zvony hlásili začiatok západe slnka a celá naša skupina doteraz pracujúca na poli sa bezodkladne pobrala do bezpečia domov. Zaželali sme si krátku noc a roztrúsili sme sa.
,,Krátku noc,´´ zaželala som mame a sestre v kuchyni novovzniknuté prianie a zmizla som v kúpeľni. Tradičnejšie slová dobrú sa už nebola dobrá.
Nespala som. Slnko zapadlo, pouličné osvetlenie zhaslo, okná potemneli a všetko stíchlo. Ale iba nachvíľu. Z ulice sa mi cez tenké steny do uší donieslo kovové búchanie, šuchotavé kroky a pridusený smiech.
Od prírody som bola zvedavá a teraz sa mi to mohlo stať osudným. Neodolala som. Zhodila som zo seba prikrývku a pricupkala k oknu. Pomalým, ale netrpezlivým pohybom som odhrnula tmavý záves.
Ulica bola pustá, len vo svetle mesiaca ju vypĺňali krivoľaké tiene. Odniekiaľ z tmavého miesta sa ozvalo škrabanie, a potom hrozivé buchnutie. Vystrašene som odskočila od okna a snažila sa potlačiť výkrik.
Ale prízrak si ten nepatrný pohyb všimol. Zdvihol hlavu, otrel si zamazané pazúry do plášťa a potriasal hlavou, akoby bola na pružinke. Prebehol ulicou a zastal pod oknom. Cítil chvejúcu sa postavu a jej strach. Strach mal rád. Ale cítil aj odvahu a tú mal ešte radšej.
Záves zostal trocha poodchýlený, to bola jeho cesta. Položil paprču na okenný rám a jeho nečistý dotyk vypálil do dreva stopu. Roztriasla som sa. Okno sa roztrieštilo a veľké kusy skla vleteli do izby, spolu s nimi aj veľká pokrútená postava. Tentoraz som sa výkriku neubránila.
,,Hi,hi,hi...´´ ozývalo sa stále z jeho zubatej papule. Neustále mu drkotali zuby.
,,Zmizni, nechaj ma!´´ zvrieskal som a hodila po ňom kus niekdajšieho okna. Dúfajúc, že ho to na chvíľu zmätie, som sa vrhla ku dverám. Bol však rýchlejší. Zatresol dvere a vyryl do nich šesť hlbokých spopolnených brázd. Mal teda šesť prstov. Opäť som vykríkla. Bol to dlhý a vysoký zvuk, ktorým som chcela zobudiť celú dedinu. Ale nič sa nehýbalo. Všetko zostávalo nemenné.
,,Prišiel som si po teba,´´ spod plesnivej kapucne naraz zaznelo hádam desať hlasov. Na chvíľu som videla desiatky ostrých rybacích zubov.
,,Nato zabudni!´´ zrevala som. Hlas mi preskočil. Sotila som doňho. Na rukách som pocítila páľavu. Stisk mal pevný a neľútostný.
,,Mám rád odvážlivcov. Dokážu sa obetovať,´´ zašepkal a odťahoval ma od dverí. Za nimi bola chodba s ďalšími dverami. Izby mojich malých sestier a rodičov. Áno, odvážni ľudia sú schopní obety. Vzdor som zatlačila do najtmavšieho kúta svojho vedomia a poddala sa.
Stále mi zvieral ruky a pálenie sa z nich presunulo do celého tela. Podlomili sa mi kolená. Nenechal ma spadnúť, položil ma na zem, neprestávajúc sa klokotavo smiať.
Nebolelo to. Vzdať sa bolo jednoduché a jednoduché cesty nebolia. Sú ľahké a rýchle. Jediné, čo som cítila, bolo poznanie, že niečo strácam. Noc bola tichá a teplá, absentovali zvuky ako krik, buchot i lomoz. Vnímala som spomaľujúci sa tlkot vlastného srdca. Bolo to pokojné a tiché.
Potom sa mi do zorného poľa dostala jeho tvár a uvidela som jeho oči. Boli krásne, ale hlboko v nich sa skrývalo niečo skazené a odporné. V jednom okamihu sa príšera zarazila a odtiahla sa. Smiech sa zmenil na škrípanie a syčanie. Do údov sa mi vracala sila i pocit prázdnoty sa vzďaľoval. Démonovi sa jeho záľuba v požieraní duší s odvahou obetovať sa za druhých v dobrej viere, ktorých nie je veľa, stala osudnou. Nedokázal mi ju vziať. Zatrepotal sa ako handrová bábika a piskľavo vykríkol. Vtedy som sa prebudila.
Ležala som v mäkkej posteli, cez nepoškodené okno prenikalo ranné svetlo a izba sa kúpala v jeho jasných lúčoch. Všade vládlo ticho. Ani som sa nepohla, celá moja myseľ sa zamýšľala nad tým zvláštnym snom o svete plnom démonov.
Démon v mojich očiach predstavoval všeľudské zlo, hriechy páchané celou spoločnosťou, na povrchu odsudzované, ale vo vnútri v tichosti tolerované. To stelesňovali jeho oči, na povrchu čisté ako kolektívne vedomie, bez hanby skrývajúce špinu.
Teraz som ju videla všade. Na plášti z drahej látky pokrytej hnilobou, v krásnej tvári obsahujúcej ostré zuby a podrezaný jazyk, na prstoch, ktorých bolo viac ako má právo nosiť ľudský tvor.
Mne však ani jeden z týchto hriešnych prízrakov dušu vziať nedokázal. Na otázku, či to bolo preto, že človek žiadnu dušu nemá alebo preto, že ľudská duša je nekonečná, si musíte odpovedať sami.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Kaja Kaja | Web | 22. října 2012 v 19:25 | Reagovat

Ahoj. Pokud by jste mneli zájem o ručne malované obrazy najdete nejaké na mém blogu. Omlouvám se že vám sem píšu reklamy.

2 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 22. října 2012 v 19:32 | Reagovat

ou wow O.o.. toto bolo dokonalé čítanie..
tvoje vnímanie sveta sa mi teda naoza páči a núti ma zamyslieť sa nad niektorými vecami :).. len tak ďalej - si naozaj úžasná  ^_^

3 aurora-nada-poviedky aurora-nada-poviedky | Web | 22. října 2012 v 19:41 | Reagovat

brutálne krásne, výborne napísané a nevšedné :) určite si od teba prečítam viac

4 Peťka-admin Peťka-admin | Web | 22. října 2012 v 19:57 | Reagovat

[2]: Ryuu L- chan :) na teba si miniem všetky svoje ďakujem, si veľmi milá :)

[3]: aj tebe ďakujem :) vaše pochvaly ma povzbudzujú k ďalšej práci :)

5 Hannie. :) Hannie. :) | Web | 22. října 2012 v 20:34 | Reagovat

Přesně tak. Já z tohohle pohledu dnešnímu světu nerozumím... jiank ta povídka je dost dobrá. :)

6 Peťka-admin Peťka-admin | Web | 27. října 2012 v 11:45 | Reagovat

[5]: ďakujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama