Na hranici tieňov: Kapitola 5.

9. října 2012 v 16:11 | Peťka
Prajem príjemné čítanie a oekný umelecký zážitok. Ja osobne mám túto kapitolku rada, dúfam, že aj vám sa bude páčiť.


Na hranici tieňov: Kapitola 5.
Temný sľub

Zasyčal som od bolesti. Silné ruky mi nedovolili pohnúť sa a vtlačili ma späť na posteľ.

,,To bol posledný, zatiaľ ho môžeš pustiť,´´ povedala jemne Molly a hodila skrvavený zdrap látky do prúteného koša k ostatným kusom mojej niekdajšej uniformy.

Ležal som na ošetrovni v južnom krídle Rasteny. Molly, hlavná medička práve strhla z mojej nohy posledný kus látky, ktorý sa mi nalepil na hnisajúcu ranu na pravej nohe. Ostatné zranenia som mal už umyté, zašité a obviazané čistými obväzmi.

Gabriel, statný mladý lovec pomáhal Molly pri práci. Učil sa za medika, liečiteľa. Boli sme spolu vo výcviku a stali sme aj priateľmi. Pustil ma a posadil sa na stoličku pri mojej posteli.

,,Prečo vždy, keď sem prídem, cítim sa horšie?´´ s mdlým úsmevom som sa spýtal Gabriela a zdvihol sa na lakte, aby som sa pozrel. Noha nevyzerala najlepšie. Popri štyroch zlomených rebrách moje najvážnejšie zranenie. Rezná rana začínala povyše kolena, pokračovala cez zadnú stranu lýtka a končila nad členkom. Nebola hlboka, nekrvácala, ale začala nepekne hnisať. Odvrátil som pohľad a radšej sa pozeral na Gabriela.

,,Medicína je bolestivá,´´ zauvažoval Gabriel.

,,A aj tak je to tvoja vina. Keby si nechodil doriadený, nemuseli by sme ťa zašívať,´´ doplnil a opäť sa usmial.

Molly priniesla ďalšiu fľašu liehu na čistenie rán, ihlu a niť, obväzy a daôa úpkyn Gabrielovi. Mladík sa zdvihol a na moment zauvažoval. Potom vyložil jednu nohu na posteľ, kolenom mi pritlačil stehná, jednou rukou zovrel zápästia a druhou zatlačil na ramená. Dokonale ma prišpendlil k posteli.

,,Nedáš mi aspoň napiť?´´ zakňučal som smerom k Molly a prosebne zabodával oči do fľaše s alkoholom.

,,Nie je pitný,´´ s poľutovaním mi oznámila medička. Snažila sa liať jemne. Zaťal som zuby a napol svaly, ale aj tak som sa metal a reval od bolesti. Vystreľovala v pravej nohe a trýznila všetky moje zmysli.

,,Gabriel, drž ho poriadne. Musím mu to vyčistiť!´´ zabedákala Molly. Nemočila kus látky do liehu a pritlačila ju ku kolenu. Zaťal som zuby tak silno, až ma rozboleli. Pálivá bolesť mi vohnala slzy do očí. Molly zatlačila a potiahla. Zrúkol som a uvoľnil si zápästie. Asi by som chudákovi Gabrielovi jednu uvalil, kebyže ma nechytí ďalší chlap, uvoľnenú ruku nezovrie ako v kliešťoch a obe nohy ešte tuhšie nepritlačí k posteli. Nemohol som sa pohnúť, tak som len zúbožene kňučal.

Molly mi z rany vypláchla všetok hnis. Zašila ju a obviazala. Až potom ma Gabriel a ten druhý muž pustili.

,,Obleč sa a príď za mnou. Ihneď!´´ prikázal mi zachrípnutý hlas. Otočil som hlavu, ale videl som už len chrbát vodcu lovcov miznúci v chodbe.

,,Tu máš,´´ Gabriel položil na stoličku novú uniformu a vtlačil mi do ruky akúsi fľašu. Zamrmlal som a nemotorne sa posadil.

,,Zajtra príď na preväzy,´´ pripomenul mi a povzbudzujúco ma potľapkal po chrbte. Potom sa pobral pomáhať Molly pri upratovaní. Roztrasenou rukou som si priložil fľašu k perám a pomaly sa napil. Obsah bol hustý, horký a pálivý, čiže v celku odporný. Darček od mágov, elixír na rýchle hojenie rán. Naplo ma. Rozkašľal som sa. V hrudníku ma rozboleli polámané rebrá.

Vyšuchtal som sa po schodoch a prázdnou halou sa pustil von do záhrad. Z nich viedli lávky na vyššie poschodia hlavného obytného krídla pevnosti a ďalšie schody do veže, do pracovne hlavného lovca.

V túto nočnú hodinu boli chodby Rasteny vyľudnené. Všetci buď spali, zúčastňovali sa nočných tréningov v podzemných priestoroch alebo sa nachádzali mimo pevnosti. Prázdnota vnútri kamenných múrov ma deprimovala. Zmocnila sa ma úzkosť. Bol som doráňaný, na smrť unavený a nikto mi nechcel nič povedať. Nevedel som, čo sa stalo s Adou, či Derek, Meril alebo Lukas prežil.

Začala mi byť zima. Objal som si ramená rukami a pustil sa vystupovať po schodoch do veže. Došuchtal som sa pred veľké drevené dvere, zoslabnutou rukou som zaklopal a váhavo vošiel.

Pracovňa nebola veľká a skromne zariadená. Jednu stenu tvorilo veľké okno, ďalšie dve zakrývali police a na štvrtej pri dverách visela veľká mapa. V strede miestnosti stál tmavý stôl zaprataný množstvom korešpondencie a iných papierov. Za stolom mala miesto jedna veľká stolička a pred ním tri menšie kreslá. Už na pohľad boli mäkké a pohodlné.

,,Posaď sa,´´ rozkázal mi ticho môj veliteľ. Poslúchol som a šetrne zložil svoje ubolené telo do mäkkého zeleného kresla.

Dante, veliteľ lovcov tieňov a pán Rasteny stál obrátený chrbtom ku mne a díval sa von oknom do noci. Bol vysokej, mohutnej postavy. Vlasy mal tmavé, spletené do drobných vrkôčikov a zviazané na temene dohromady. Sivá uniforma ostro kontrastovala s jeho tmavou pokožkou a vytvárala obraz muža, ktorého som sa ako dieťa bál.

,,Prečo si ma volal?´´ začal som opatrne a nervózne sa hniezdil v kresle.

,,Mlč!´´ rozkázal hlasom nepripúšťajúcim odpor. Ani sa nepohol. Nechcel som ho naštvať, ale nebol som schopný ticho sedieť.

,,Kde je Ada?´´ skúsil som ešte raz.

,,Buď ticho!´´ odsekol ráznejšie. Nikdy som nemal vo zvyku poslúchať ho a tak som si opäť otvoril ústa.

,,Tak prečo som tu? Povieš mi už konečne niečo?!´´ poslednou otázkou som zrejme prelial pohár jeho trpezlivosti. Dante sa zvrtol. Rýchlim krokom prešiel od okna ku kreslu. Predklonil sa, rukami sa zaprel o opierky na ruky a zabodol do mňa svoje oči. Mali zlovestnú zlatú farbu. Stávalo sa to lovcom, ktorí dlho a často používali mágiu. Splynuli s ňou a toto puto sa im zračilo v očiach.

,,Čakáme... na Sebastiana,´´ odpovedal na moju prvú otázku a vzpriamil sa. Jeho jagajúce sa dúhovky ma vtlačili hlbšie do kresla a prinútili ma držať jazyk za zubami.

K úzkosti sa pridali obavy. Sebastian bol učenec z mesta starajúci sa o psychické zdravie obyvateľov pevnosti. Dante ho nemal rád a volal ho len v mimoriadne závažných situáciách. Ja som sa v takej nenachádzal, to znamenalo, že Sabestian prišiel kvôli niekomu inému. Mimovoľne som sa roztriasol.


Čakali sme niekoľko ďalších minút. Celý ten čas som sa chúlil v kresle a zízal do zeme. Keď sa ozvalo náhlivé zaklopanie, až som podskočil. V očakávaní som otočil hlavu ku dverám, ale Dante sa postavil vedľa môjho kresla a zastrel mi výhľad. Hlavný lovec vyzval klopajúceho aby vošiel a ja som kútikom oka videl Sebastianovo bledé rúcho.

,,Môžem?´´ spýtal sa obozretne. Jeho príjemný hlas, ktorý zvyčajne upokojoval, ma zamrazil. Chcel som sa postaviť, ale Dante ma zadržal. Kývol na Sebastiana a kúsok odstúpil. Mohol som tak vidieť osobu, ktorú vtiahol do miestnosti.

,,Ada!´´ pohľad na Adu ma zdvihol na nohy. Srdce sa mi rozbúchalo. Bola živá, zdravá, mohla chodiť...Dante ma chytil za rameno a nedovolil mi priskočiť k nej. Vyzerala pekne. Z blonďavých vlasov zmizla krv a sivú uniformu nahradili biele šaty.

,,Ada! Som tak rád, že si v por...,´´ ďalšie slová sa mi zasekli v hrdle. Otočil tvár ku mne. Naše oči sa stretli. Bol to len krátky pohľad.

Jej oči boli úplne prázdne. Bez emócii, bez života, bez duše. S odstupom času som pochopil, že ma vlastne ani nevidela. Myseľ mala už vtedy utiahnutú hlboko vo svojom vnútri a už nikdy ju nevypustila na povrch.

,,Čo je s ňou?´´ vykoktal som s námahou. Sebastian Adu jemne usadil do kresla. Jej jedinou starosťou bolo natáčať si pramienky vlasov na prst.

,,Je hlboko traumatizovaná. Vôbec nevníma okolie, je jej jedno, čo sa deje s jej telom, necíti bolesť. Nekomunikuje, nepočúva čo jej hovorím a myslím, že ma ani nevníma očami. Jediné čo robí je, že stále dookola opakuje slová -ten muž, tie oči, svetlo, tma, mesiac a ďalšie, ktorým nerozumiem,´´ Sebastian hovoril pomaly a celý čas mi hľadel do očí.

,,Čo sa stalo pri Treblise?´´ spýtal sa ma Dante. Neodpovedal som, len som naďalej zízal na Adu hrajúcu sa s vlasmi. Po lícach sa mi skotúľali horúce slzy.

,,Čo sa stalo jej, Lukasovi, Merilovi a Derekovi?´´ naliehal ďalej Dante zvýšeným hlasom.

,,Rein! Povedz mi, čo spravilo z Ady blázna a mojich troch najlepších lovcov doriadilo tak, že sa doposiaľ neprebrali?!´´ Dante mi pustil ruku. Chytil ma za bradu a otočil mi hlavu tak, aby som sa díval priamo naňho.

,,On. Mensis. Kráľ tieňov.´´


Sedel som na zemi s bradou položenou na kolenách a opierajúc sa o chladnú stenu som si triedil myšlienky a čakal.

Povedal som Dantemu všetko. O love pri Treblise, o mužovi v lese a jeho boji s trojicou lovcov, spomenul som motýle i ríšu tieňov, opísal som mu Mensisov plán i Mensisa samotného. Detailne som vylíčil priechod i cestu do Rasteny Veľa sa pýtal a ja som odpovedal najlepšie ako som vedel.

Na oplátku som tiež dostal odpovede. Derek, Meril i Lukas prežili, ale doteraz sa neprebrali z bezvedomia. Avšak ani jeden nevyviazol bez následkov. Lukas a Meril budú do konca života krívať, Lukas možno nebude vidieť na jedno oko a Derek prišiel o ruku. Už nikdy nebudú môcť loviť, ak sa vôbec preberú.

Dante si k sebe zavolal zvyšných vysoko postavených lovcov a preberali svoje možnosti. Nepochyboval som o tom, že mi veria a určite sa vydajú do hlavného mesta.

Ja som čakal, kým Sebastian opustí Adinu izbu a pustí ma dnu. Dante mi sľúbil, že s ňou môžem chvíľu byť. Nikdy som mu nebol taký vďačný.

Po chvíli sa dvere otvorili. Tanier od polievky bol prázdny. Zjavne sa mu podarilo Adu aspoň nakŕmiť. Povzbudzujúco sa na mňa usmial a odstúpil od dverí. Vošiel som a zavrel. Ich. Až potom som sa pozrel na Adu.

Sedela na posteli a pohľadom hypnotizovala pohár vody na stole oproti nej. Kľakol som si k posteli tak, aby moja hlava zakryla pohár a mal som aspoň pocit, že na mňa pozerá, že ma vníma.

,,Je mi to tak ľúto,´´ hlas sa mi zlomil. Pohladil som ju po vlasoch. Cítil som sa, akoby som sa mal každú chvíľu rozplakať. Prehltol som guču v hrdle a postavil sa.

,,Zapálim sviečky, aby si tu nemala tmu,´´ chcel som to povedať jemne, ale hlas sa mi neskutočne triasol. Otočil som sa k svietniku na stole.

Zrazu ma chytila za ruku. Bol to slabý stisk, skôr len letmý dotyk.

,,Nie !Nie !Žiadne svetlo,´´ zapišťala zhrozene. Bleskovo som sa otočil. V očiach sa jej mihlo niečo vnímajúce, niečo živé.

,,Svetlo robí tiene. Svetlo robí tiene. V tme nie sú tiene. Tma je cesta,´´ opakovala stále dokola a začala sa nepríčetne kývať dopredu a dozadu.

Prisadol som si k nej, pritúlil si ju k sebe a tuho objal. Na chodbe sa ozvali hlasy. Za okamih sa otvorili dvere a dnu nakukol ustarostený Sebastian. Musel počuť ako Ada kričala. Naznačil som mu, že je všetko v poriadku a už budem končiť. Otočil sa, ale dvere nechal otvorené.

Ada si oprela hlavu o moju hruď a upokojila sa, prestala sa triasť. Položil som si svoju hlavu do jej vlasov a šepkal jej do ucha:

,,Nedovolím, aby ti niekto ešte niekedy ublížil. Už nie. Nájdem ich všetky. Všetky tiene nájdem a zabijem. Mensis zaplatí za to, čo vám urobil. To ti sľubujem.´´
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 10. října 2012 v 15:35 | Reagovat

yosh! a další úspešnýe geniálny diel :) chcelo by ti to zajednať vydavatelstvo ;D

2 Peťka Peťka | Web | 14. října 2012 v 18:20 | Reagovat

[1]: ďakujem, ale toto nie je poviedka pre tlač :D Chcela by som byť spisovateľka, ale pre tento cieľ píšem iné dielo :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama