poviedka Kvapka odvahy

5. září 2012 v 21:11 | Peťka
Otvorila som kohútik a následne mnou prebehla triaška. Odtiahla som sa od umývadla. Volám sa Lisa, mám pätnásť rokov a odkedy sa mi minulé leto utopil brat, mám aj strach z vody. Chodím samozrejme k psychiatrovi, beriem lieky (ktoré sa len zhodou okolností musia zapíjať), navštevujem terapie. Aj to pomáhalo, aspoň zo začiatku. Opäť prišlo leto a s ním aj strašné spomienky.
To, že sa zdráham si po horúcej noci opláchnuť tvár, nie je zďaleka také zlé. Prvé dni som pri pokuse napiť sa dostala záchvat panického strachu.
Na základe odporúčania mojej doktorky som si začala písať denník. Tieto riadky sú výlevom mojej duše z dňa, keď som sa rozhodla svojmu strachu postaviť (,,Treba na to ísť pomaly...´´ hovorieva mi stále dookola doktorka. Ale ja poznám samu seba lepšia ako ona kedy bude a preto viem, že do toho musím skočiť po hlave- aj keby som si ju mala rozbiť o dno.)

Keďže mi bolo veľmi horúco, na čistiaci tampón som naliala trochu pleťovej vody s príjemnou čučoriedkovou vôňou. Teraz už tekutina nevyzerala tak strašidelne. Usmiala som sa. Nájdem spôsob ako ťa poraziť!
Umyla som si tvár a krk, prečesala polodlhé plavé vlasy a oblečená v ľahkom bielom tričku a červenej sukni so žabkami na nohách som vybehla z domu. Ani som si neuvedomila, že mám oblečená aj plavky.
S vyhrávajúcim telefónom v ruke som prehopkala našou ulicou a zamierila poľnou cestou k rieke. Nemohlo byť viac ako šesť hodín ráno, avšak v toto ročné obdobie slnko vychádzalo skoro. Bola som si istá, že v túto hodinu pri rieke nikto nebude.
Vo chvíli, keď som vystúpila z lesíka a pohľad mi spočinul na hladine rieky v mobile začala hrať akási agresívna metalová pesnička. Rýchlo som ju vypla, inak by som asi bola zdupkala. Prinútila som k pokoju (prvý mesiac terapií- ďakujem pani doktorka) Gumová podrážka žabiek pri kontakte s kamením lemujúcim oba brehy rieky škripotala. Zastala som. Vlastný odraz sa na mňa mračil.
,,Aj pre jediného človeka na svete sa oplatí žiť. Pozri sa do zrkadla a usmej sa naňho. Určite ti ho vráti,´´ hovorieval braček. Z oka mi vytiekla slzička. V rýchlosti som ju zotrela z líca. Usmiala som sa čuduj sa svete, moja vodná mora mi úsmev opätovala, dokonca ku mne vľúdne vystierala ruku. Chcela som sa jej dotknúť.
Chlad obklopil moje prsty a potom mi pohltil celú ruku. V agonickom výkriku som ruku stiahla. Vyskočila som ako struna a chcela sa rozbehnúť preč, keď ma chytili mokré ruky. Opäť som vykríkla.
,,Hej, si v poriadku?´´ spýtal sa ma odmeraný hlas potom, čo ruky pustili moje zmietajúce sa telo a ja som po zakopnutí tvrdo dosadla na kamene.
,,Haló! Stalo sa ti niečo?´´ zaznel hlas druhýkrát, keď som neodpovedala. Sedela som na boľavom zadku a tupo zízala na cícerky vody stekajúce chalanovi po tvári z čiernych vlasov. Sama som bola prekvapená, že nemyslím na to, ako kvapky vody rozožierajú jeho spýtavo hľadiace oči, ale na to, že mojím zjavným záchrancom nebol nikto iný ako ten fešák z vedľajšej ulice, po ktorom bažili všetky dievčatá z dediny.
,,Ty si..,´´ bolo jediné, čo v tej chvíli zo mňa vyliezlo. (Markus, jeho rodina sa prisťahovala v zime. Tretiak na strednej, bol by spolužiak môjho brata- dokončila so v duchu)
,,Ja som v poriadku, zato ty vyzeráš akoby si ušla z blázninca,´´ povedal a uterákom, ktorý mal doteraz prehodený okolo krku, si utrel vodu z tváre. Pri tom si odhrnul ofinu z očí a ja som prišla k poznaniu, že sú zelené. Zasa som sa nemala k odpovedi a už to vyzeralo, že odíde, keď som nakoniec povedala: ,,Chvíľu to vyzeralo, že tam skutočne skončím.´´
Markus sa otočil a podal mi ruku. ,,Ak budeš naďalej sedieť v tej vode, tak zavolám bielym, či sa náhodou nepomýlili, že ťa pustili. Mimochodom, pekné nohavičky,´´ dodal s úškrnom. (Prosím pekne! Po páde som sedela na plytčine s krásne rozkročenými nohami. Ani neviete ako trápne som sa cítila.) A vtedy mi ti do doplo. Z hrdla sa mi vydral ďalší výkrik. Ani tak ma netrápilo, že som si stiahla sukňu (aj tak už mal možnosť všetko vidieť), ale fakt, že som sedela vo vode. Vo vode!
,,Ty asi nebudeš... skoro to vyzeralo akoby si sa.....,´´ začal s úsmevom.
,,Lisa, ak sa nemýlim,´´ povedal nakoniec zarazene. Stála som oproti nemu len v plavkách, keďže aj tričko bolo mokré (len pud sebazáchovy mi nedovolil stiahnuť si aj vlhký spodný diel plaviek- vďaka bohu zaň!) Pre mňa trápnu situáciu zlepšoval fakt, že aj Markus mal oblečené len plavky.
,,Prečo si sem chodila, keď sa bojíš vody?´´ spýtal sa. Zamračila som sa naňho.
,,Ak sa usmeješ, dievčatá ti vykecajú všetko,´´ dodal na vysvetlenie (aj to čo nevedia, prebleslo mi hlavou) Nezdalo sa, že by sa chcel usmiať aj na mňa.
,,Ak a toho chceš zbaviť, môžem ťa tam hodiť. Ak vyplávaš, strach zmizne. Ak by sa celý život mala báť čo i len ísť sa osprchovať, radšej sa utop,´´ pokračoval zo smrteľne vážnou tvárou.
Prehrala som si spomienky z posledného roku života. Ako som si namiesto pitia vytláčala do úst pomaranč, ako som vynechávala školu, keď pršalo, ako som si rozškriabala kožu, keď mi po telocviku po nej tiekol pot. Jeho slová mi pripadali ako najlepšie riešenie.
Pristúpil ku mne a potriasol hlavou. Voda z jeho vlasov mi postriekala tvár. ,,Prišla si bojovať, tak bojuj! Ale za seba, nie za brata,´´ zašepkal mi do ucha, keď ma chytil za rameno a ťahal k rieke. To, čo povedal, bolo niečo úplne iné, ako hovorili všetci ostatní. Brat by nechcel, aby som strápila. Brat by nechcel, aby som sa bála. Brat by nechcel, aby som si zničila život. Brat by nechcel...! Brat! Brat!
,,Ale JA sa už nechcem báť, JA chcem žiť!!!´´ vykríkla som svoju bolesť odrazu strachu na hladine vody v okamihu, keď som sa vytrhla Markusovi a skočila do vody...
-Tak sme ju (tú prekliatu vodu) nakoniec porazili- bol posledný riadok Lisinho utrápeného denníka venovaný pamiatke jej brata. Lisa sa po nástupe na strednú školu prihlásila do plaveckého tímu a vyhrávala jedny preteky za druhými, spolu s Markusom, ktorý sa naučil plávať potom, ako ho otec pri mori hodil do hlbokej vody, keďže sa odmietol učiť plávať, pretože jeho mam sa utopila a on sa bál, že si živel vezme aj jeho život. A ako Lisa napísala: porazili ju!
Petra Danová
1.11. 2009
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Čo ťa zaujalo na tomto blogu?

Fotky 32.6% (29)
Články 21.3% (19)
Reakcie na knihy 19.1% (17)
Poviedky 27% (24)

Komentáře

1 Terka Terka | Web | 7. září 2012 v 14:53 | Reagovat

Moc pěkný blog.

2 poviedky-a-knihy poviedky-a-knihy | Web | 10. září 2012 v 19:52 | Reagovat

[1]: ďakujem :)

3 Domča Domča | Web | 3. října 2012 v 18:28 | Reagovat

Super poviedka, aj keď ten koniec mi príde už len tak rýchlo odbavený, ale začiatok je krásne opísaný :-)

4 Peťka-admin Peťka-admin | 9. října 2012 v 16:38 | Reagovat

[3]: Ďakujem za pochvalu, naozaj je koniec unáhlený, niečo také ma nenapadlo :) V budúcnosti sa pokúsim toho vyvarovať.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama