poviedka aj Čarodejnice majú právo žiť

5. září 2012 v 21:18 | Peťka
Obklopil ju chaos. Mesto horelo. Na opačných stranách tohto mesta nezávisle od seba zastavili a upreli oči do plameňov dve osoby. Nepoznali sa, nežili v rovnakých podmienkach, nemali rovnaké vlastnosti, záujmy, ani len výzorom sa nepodobali. Ako teda mohli títo dvaja absolútne rozdielny ľudia byť zviazaní takým silným putom? Spájala ich smrť. Smrť toho druhého. Oni dvaja boli zviazaní putom lovca a jeho koristi...

Dievča vyrušené zvonením budíka zavrelo knihu. Nohy prevesilo cez okraj postele a hlavu schovalo do dlaní. Opäť bol čas ísť do školy. Sťažka si povzdychlo, oči malo vlhké a lesklé. Nenávidelo to miesto. Bálo sa tam chodiť.
Aj napriek strachu sa dievča, tak ako vždy predtým, prinútilo ísť v nádeji, že tento deň bude lepší, príjemnejší, menej bolestivý, že bude iný. Mechanicky vykonalo všetky ranné rituály a s búšiacim srdcom a pocitom nevoľnosti opustilo dom.
Do školy vchádzalo so skolenou hlavou, tak isto aj do triedy. Dievča sa nijako neodlišovalo od ostatných. Oblečené malo bledé rifle, tmavozelené tričko, okolo krku vkusnú jasno-oranžovú šatku ladiacu s balerínkami skoro rovnakej farby. Jej oblečenie nebolo špinavé ani staré a dievča samotné s jemným líčením a rozpustenými hnedými vlasmi nebolo škaredé. Možno práve preto, ale pravdepodobnejšie len z čistej zlomyseľnosti a pocitu vlastnej nadradenosti jej trýzniteľov bolo terčom posmeškov.
Začalo sa to hneď ráno. Dievča sa v prvej lavici zhováralo so spolužiačkou v snahe pomôcť jej s ťažším učivom. Spolužiačka k nej bola milá, dievča ju možno mohlo nazývať aj kamarátkou. Lenže aj toto malé svetielko sa mu rozhodli vziať. Počulo ich. Ostatné dievčatá z triedy združené pri jednej zo zadných lavíc. Chichúňali sa, ukazovali prstom. Znova a znova. Každý deň, každú prestávku, nepremrhali jedinú príležitosť. Znova a znova. Aj keby sa nesmiali na nej, čo bolo nepravdepodobné, okázalo jej dávali najavo, že k nim nepatrí. Znova a znova, len aby jej ublížili.
Nenávidelo to miesto. Zakaždým ju ničilo viac a viac. Trhalo na kusy jej krehké ja a nahlodávalo aj tak nestály pokoj jej zmorenej mysle. Bálo sa tam chodiť, pretože vedelo, že to tak bude. Tam, kde je strach, by mala byť aj odvaha. Ale nebola. Dievča nemalo odvahu niečo zmeniť. Všetko zostávalo rovnaké. Rovnako zlé, rovnako bolestivé, rovnako skazené.
Dievča malo z celého dňa najradšej večer. To bol čas len preň. Mohlo sa uzavrieť do svojho súkromného sveta, do malej, útulnej izbičky. Tam malo pokoj od všetkých vplyvov zvonka, ktoré jej ubližovali a vhadzovali mu do tváre, že je iné. Tu, vo svojom malom kráľovstve nebola ubolená a deprimovaná, konečne mohla byť sama sebou a dopriať si tú trochu radosti, ktorá jej ešte zostávala.
Aj niečo také malé a na prvý pohľad málo významné, ako sú záľuby, môže pomôcť utrápenej duši.
Toto dievča rado kreslilo, maľovalo a čítalo knihy. Pomáhalo jej to odosobniť sa od skutočného sveta, nachvíľku zabudnúť na problémy a aspoň na krátky čas sa cítiť chcená a potrebná. Vedela, že ju to ešte viac odďaľuje od rovesníkov, ale tejto radosti sa nedokázala vzdať. Chránila si ju aj za cenu, že ju bude robiť ešte viac inou, avšak aspoň vtedy, v čase keď bola sama, cítila, že byť iná je dobré. Cítila sa jedinečná. Bol to balzam na dušu.
...lovec sa zastavil v niekdajšom domove svojej koristi. Všade boli rozvešané sušené bylinky, jemu neznáme plody a huby. Pri stene stála akási schátralá polica plná kníh. Na stole sa povaľovali popísané papiere, husie brká, prevrhnutý kalamár. Atrament z neho sa rozlial a stiekol zo stola do vedra plného fľaštičiek s prapodivným obsahom. Lovec si pohŕdavo a znechutene zároveň odpľul na zem. Žena, ktorá vie písať i čítať a vyrába všakovaké odvary musí byť bosorka...
Opäť raz zazvonil budík. Jeho vtieravý zvuk jej vohnal do očí slzy. Keď sa začínalo zdať, že by sa všetko mohlo obrátiť k lepšiemu, znova musí navštíviť to hrozné miesto. Nenávidela ho a bála sa ho zároveň.
Škola sama o seba bola dobrá. Rada sa učila nové veci. Učenie jej išlo výborne. Vždy bola nadšená, keď sa jej niečo podarilo. Avšak stačilo zopár slov a aj toto potešenie bolo vysmiate, opovrhnuté a zmietnuté hlboko pod čiernu zem.
-je to bifla- ani sa nemusím pýtať, čo dostala, zasa jednotku- určite nerobí nič iné, len sa celé dni bifľuje- ozývalo sa pohŕdavé, výsmešné šepkanie z nevedno ktorej strany. Za úspechy sa jej málokedy dostalo uznania. Ani rodičia ju už nechválili tak často, akoby si na jej dobré výsledky zvykli a nepokladali za dôležité chváliť ju stále dookola. A ona pritom tak veľmi potrebovala ich vľúdne slová.
...korisť bežala. Snažila sa dostať čo najďalej od svojho prenasledovateľa. Konáre stromov sa po nej nadrapovali. Škriabali jej tvár, ruky aj nohy. Potkla sa o kameň a spadla. Plytko dýchala. V ústach pocítila krv. Chvíľu len tak ležala a zbierala sily. Ale nakoniec sa nepostavila. Nemalo to význam. Lovec ju aj tak dostihne. Zostala pokojne ležať a nechala studený vánok obmývať jej doráňané telo...
Ubíjalo ju nepekné počasie. Zamračená, sivá obloha sa držala akosi nízko, zdalo sa, že každú chvíľu začne pršať. Svetla bolo málo, celý dom bol ponorený do skľučujúceho šera. Dievča sa snažilo zaháňať nepríjemné myšlienky a stavy beznádeje tvorivou činnosťou. Kreslila pomaly a detailne, aby jej to zabralo čo najviac času, aby nemusela premýšľať nad niečím ďalším.
Aj to bol jeden z dôvodov, prečo mala rada práve tieto činnosti - kreslenie alebo čítanie. Mohla sa na niečo úplne sústrediť, upriamiť myseľ k jedinej veci a nemusela trýzniť samu seba myšlienkami.
V tento voľný deň sa dievča dokonca usmievalo. Užívalo si svoje drobné radosti najlepšie, ako vedelo. Dnes tie svetielka nádeje žiarili akosi jasnejšie. Nakreslila niekoľko krásnych aj menej podarených obrázkov, nadšene zhltla niekoľko desiatok strán práve rozčítanej knihy o lovcoch čarodejníc, navarila si na obed teplé jedlo a keď mala podvečer chuť na niečo sladké, uvarila tiež puding, dve príchute, banánový a malinový. Bol sladký a veľmi jej chutil. Vyčaril jej letmý úsmev na perách.
Po veľmi dlhom čase prežila naozaj príjemný deň. Už si ani nespomínala, kedy naposledy. Večer prišli rodičia aj starší brat, dobre sa porozprávali, pri sledovaní televízie si zahrali karty.
Zaspávala s dobrým pocitom. Vôbec nemyslela na to, že na druhý deň bude opäť musieť ísť do školy a vytrpieť si niekoľko hodín šikany. Aj keď niekde hlboko vnútri vedela, že to znova bude zlé, na povrchu úpenlivo verila, že sa veci môžu zmeniť k lepšiemu.
...priviazali ju k hranici. Nebránila sa. Stála vzpriamene, hlavu držala hore, pevne sa dívala pred seba. Snažila sa vyzerať dôstojne, nepopierať to, čím je. Netajila, že bola bylinkárkou, netajila, že čítala múdre knihy. Obvinili a usvedčili ju z čarodejníctva. Muža, ktorý ju to všetko naučil však nepodozrieval nikto. Pretože on bol vzdelaný muž, učenec a ona vzdelaná žena, bosorka. Keď ju pohlcovali plamene upriamila svoju myseľ k jedinej veci: dúfala, že sa to niekedy v budúcnosti zmení.
Pri prebúdzaní ňou prebehla triaška. Uvedomila si, kam musí ísť. Pri pomyslení, čo všetko ju tam čaká, jej prišlo ťažko. Bolo to také, ako vždy predtým. Ale niečo sa predsa len zmenilo. Dievča sa pokúsilo tieto pocity potlačiť. Upriamilo svoju myseľ na včerajší pekný deň, radostné zážitky.
Keď prechádzala školskou bránou a neskôr kráčala po schodoch do triedy, triasli sa jej kolená a mala nepríjemný pocit v žalúdku. Avšak kráčala so vztýčenou hlavou a pri zdvorilom zdravení sa jej podarilo vyčariť niekoľko neistých úsmevov. Dievčinina malá dušička poskočila radosťou , keď sa zopár úsmevov ušlo aj jej.
Nádej na vykúpenie zo začarovaného kruhu však narazila na prahsprostú ľudskú krutosť. Dievča sa pokúšalo odrážať prívaly posmeškov a ohovárania. Jej krehká bytosť nebola schopná ignorovať tieto údery. Chvíľu sa dievčaťu darilo odolávať. Ale nedokázalo to. Bolelo to. Tak veľmi.
Dievča sa už dávnou naučilo, že zlé slovo dokáže ublížiť viac ako najostrejšia čepeľ. Čepeľ zraňovala telo, ktoré ale malo schopnosť vyliečiť sa vcelku rýchlo a ľahko, ale slovo ubližovalo duši, ktorá sa zaceľovala len ťažko. Potrebovala čas. Čas, ktorý tomuto dievčaťu nebol dopriaty.
Nechápala to. Prečo to robili? Čím viac sa snažila vzdorovať, tým viac na ňu útočili. Šepkali hanlivé posmešky dosť nahlas, aby ich počula. Kládli jej nechutné otázky a potom sa smiali, keď nebola schopná odpovedať.
Nič sa nezmenilo. Znova ju všetko utláčalo, lámalo jej vôľu. Zo školy utiekla. Chcela ísť preč, na také miesto, kde by ju už nič nebolelo.
Nenávidela to miesto. Bála sa tam chodiť, ubližovalo jej. Nenávidela tento svet a jeho pokrivené hodnoty.
Centrom mesta kráčala rýchlo a stále sa obzerala. Akoby vyčkávala, z ktorej strany príde ďalšia rana. A tá nenechala na seba dlho čakať. Pokrivené hodnoty a nároky na ňu útočili z každej strany vo všetkých podobách. Počula i videla, že jediné, čo po nej tento svet chce, je aby bola chudá, mala dokonalé vlasy i pleť, chodila oblečená v tom, čo diktuje najnovšia móda. Odvšadiaľ k nej doliehal nátlak, že ak chce zapadnúť, musí byť ako ostatní. Musí chodiť opitá na tancovačky v zafajčených miestnostiach, aby ostatným pripadala normálna.
Ale ona nemohla. Nedokázala prijať, že všetko záleží na nestálych nárokoch na telo. Nikto nechcel múdre dievča s pekným vnútrom, so zaujímavými nápadmi. Svet chcel len pekný a zaujímavý zovňajšok.
Tak veľmi ju to bolelo...
Ešte dlho bojovala. Zo všetkých síl. Chytala sa aj ten najdrobnejšej slamky predstavujúcej niečo dobré v jej živote. Nevzdávala sa. Ale nedokázala poraziť trýzeň, ktorá ju zvierala zo všetkých strán. Nahlodávala jej dušu tak dlho, až jej obal praskol, rozlámal sa na drobné kúsky a nechal dušu samotnú odletieť...
Tá ohnivá farba spájala mesto s nekonečnou oblohou. V tom meste horelo. Dievča upadalo do prázdnoty...do pokojnej, bezbolestnej prázdnoty.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Čo ťa zaujalo na tomto blogu?

Fotky 32.6% (29)
Články 21.3% (19)
Reakcie na knihy 19.1% (17)
Poviedky 27% (24)

Komentáře

1 červenovlasá červenovlasá | Web | 6. září 2012 v 19:59 | Reagovat

wow, já nemám slov.
vždy mě fascinovalo, jak autoři píší příběhy ze života.
úplně jsem se v něm našla. a musím se přiznat, že i slza mi ukápla.
píšeš moc hezky.
docela by mě zajímalo, jestli tě inspirovala ke psaní vlastní zkušenost nebo něco jiného...

2 Peťka-admin Peťka-admin | Web | 6. září 2012 v 20:27 | Reagovat

[1]:vyjadrenie -nemám slov- je pre mňa veľmi príjemnou reakciou na túto poviedku :) ďakujem, som rada, že moje písanie dokáže vyvolať emócie

či som hľada inšpiráciu vo svojom živote, myslím, že určite áno, inak sa takéto veci písať nedajú. Napísať túto poviedku bolo otázkou pár hodín intenzívnej práce, keď mi myšlienky vírili v hlave a nedali sa zastaviť. Sama som prežívala obdobie, keď sa mi mnoho ľudí snažilo ublížiť, ale ich ätoky skôr posilnili moju osobnosť a oni mi nijako nedokázali ublížiť alebo ma ponížiť a to ponižovalo ich samích, tak s tým prestali, takže môj prípad je odlišný od dievčaťa v príbehu, ale určite je v ňom kus zo mňa :)

3 aurora-nada-poviedky aurora-nada-poviedky | Web | 22. října 2012 v 19:38 | Reagovat

krásne.. mám guču v hrdle, proste vážne silne napísané... pripomenulo mi to mňa kedysi... páni. skoro som zabudla, aké to je.

4 Peťka-admin Peťka-admin | Web | 22. října 2012 v 19:56 | Reagovat

[3]: Joj :) ďakujem moc, veľmi ta teší vedomie, že som ti dokázala sprosterdkovať emócie, snažila som sa tak túto poviedku napísať :)

5 hranicefantazie hranicefantazie | Web | 4. prosince 2012 v 20:49 | Reagovat

Krásné. Velmi procítěné. To s tou knihou byl úžasný nápad.

6 Peťka-admin Peťka-admin | Web | 5. prosince 2012 v 21:07 | Reagovat

[5]: ďakujem :) veľmi si cením pochvalu

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama