Na hranici tieňov: Kapitola 3.

20. září 2012 v 17:03 | Peťka
V poradí tretia kapitola :) Pamätám si, že som sa pri nej natrápila, dúfam ale, že pre vás jej čítanie bude príjemné. Prajem pekný umelecký zážitok.

Na hranici tieňov: Kapitola 3.
Tam, kde slnko nedosvieti

Prebudil ma necitlivý kopanec do boku. Zastonal som a snažil sa pozviechať zo zeme. Zakašľal som, zdvihol sa na všetky štyri a vypľul trocha krvi.
,,Ty si mi ale otravný malý človiečik,´´ prinútil ma známy zlovestný hlas pozrieť sa pred seba. Čupel niekoľko metrov predo mnou. Jeho oči boli vyššie ako moje, ale aj tak ma prebodávali. Bol úplne vyliečený, bez jediného zranenia a oblečenie mal tiež zacelené.
To sa ale nedalo povedať o mne. Necítil som si pravú nohu, do rúk, rebier i krku mi vyrážala bodavá bolesť. V ústach som cítil krv a pohľad som mal mierne zahmlený,
Krajina za jeho chrbtom bola spustošená. Zo zeme pokrytej popolom vytŕčali kmene neživých stromov a vytvárali pustý les. Farbu oblohy som určiť nedokázal, pretože bola skrytá sa hustou vrstvou ťažkých mračien. Všetko bolo popolavé, tmavé, ponorené v tieňoch. Koľko som dovidel, bola to mŕtva krajina.
,,Nechcel som vás zobrať so sebou, tak čo tu robíte? Čo si urobil? Snažil si sa kúzliť, keď som otváral priechod?´´ jeho slová sa niesli pustatinou. Vyzvedal. Nevedel, čo presne sa stalo. Viem ja, čo sa stalo?
,,Čo sa stalo?´´ vyslovil som svoju dilemu nahlas. Bol som zmetený. Bojovali sme, potom sa zjavili motýle a potom? Pohltilo ma biele svetlo a prebudil som sa tu. Ale kde je to tu?
,,Si mi na nič,´´ skonštatoval tieň sucho a postavil sa. V tom momente som bol naozaj neužitočný. Ale kým pomalým krokom prešiel okolo mňa a začal sa štverať na malý kopček, v hlave sa mi usporiadali myšlienky.
,,Takže toto je miesto, odkiaľ pochádzate? Svet tieňov? Tvoj domov?´´ povedal som tak uštipačne, ako som dokázal. S námahou som sa otočil a postavil. Muž sa zarazil. Chvíľu nehybne stál a nakoniec sa obrátil. Z očí mu sršala zlosť.
,,Akým domovom môže byť táto pustá krajina?´´ skríkol a výhražne rozhodil rukami. Potom zdvihol hlavu k oblačnej oblohe a párkrát sa zhlboka nadýchol. Upokojoval sa.
,,Náš svet začal umierať pred dvesto rokmi, tak, ako ich počítate vy. Neviem prečo. Jazerá a rieky začali vysychať, rastliny vädnúť. Počasie sa menilo, žiadny dážď, len silný vietor, piesočné búrky pochádzajúce zo stále sa rozrastajúcich púští a rozsiahle požiare. Na konci už aj slnko prestalo svietiť,´´ hovoril pomaly. Do hlasu sa mu vkradol smútok, keď pozrel na oblohu.
,,A potom Matka našla váš svet, svet na druhej strane tieňa. Bolo to ako zázrak...naučili sme sa prechádzať pri východe a západe slnka, keď sa predlžujú tiene, pretože aj mi sme tieňmi,´´ urobil ďalšiu pauzu a zadíval sa na mňa.
,,Chceli sme len opäť nájsť miesto, kde by sme mohli žiť. Potravou sa nám stala energia spojená s vaším svetom nazývaná mágia. V priebehu rokov sme našli aj iné spôsoby, ako sa uživiť, ale v prvotnom zápale sme začali zabíjať mágov, pretože oni boli a stále sú najväčším zdrojom energie. Tak sa začala táto nekončiaca vojna medzi nami,´´ dokončil reč a stále sa na mňa pozeral. Sám som priam cítil magickú energiu, ktorá zo mňa sálala do všetkých strán. Lovci boli svojim spôsobom tiež mágovia- používatelia mágie. Zostávalo mi len dúfať, že tieň nie je hladný.
,,Matka, ktorú si spomínal, kto je to?´´ spýtal som sa. Jeho rozprávanie ma zaujalo. Chcel som sa dozvedieť viac.
,,Matka je naša kráľovná, najvyšší tieň,´´ odpovedal tónom, ktorý hovoril -ako môžeš niečo také nevedieť-
,,A ty? Žeby otecko?´´ neodpustil som si ďalšiu uštipačnú otázku. Zasmial sa, zaškeril.
,,Vlastne áno. Som partnerom kráľovnej,´´ keď to dopovedal, opäť nasadil divý výraz.
,,A my, dvaja najsilnejší z tieňov, ochrancovia našich detí, my sme konečne našli spôsob ako vyriešiť náš problém,´´ v okamihu sa dostal za mňa a chytil ma pod krk.
,,O dvanásť dní, na oslave v hlavnom meste zabijeme arcimága. Energia uvoľnená pri jeho smrti nám pomôže získať silu na oslobodenie sa od vášho sveta. Niekde v bezpečí vytvoríme novú tieňovú ríšu a vy lovci už pre nás nebudete hrozbou,´´ zašepkal mi do ucha tak chladne, až som sa striasol.
,,To sa ti nepodarí! Lovci ťa zastavia!´´ povedal som nahnevane a snažil sa vyslobodiť. Avšak jeho stisk bol prisilný a moje početné zranenia sa rýchlo prihlásili prudkou bolesťou.
,,Lovci? Akí lovci? Troch najlepších som sa zbavil. A jediný, ktorý vie o tomto pláne sa tak jednoducho nevráti. Najbližší východ je na severe a tam sa nikdy nedostaneš!´´
,,Ja ťa zastavím,´´ zavrčal som.
,,Ak budeš mať takých pomocníkov ako tuto dievčatko, tak neviem ako sa ti to podarí. Ona sa zložila iba pri pohľade na mňa,´´ zašepkal a natočil ma tak, aby som videl Adu v bezvedomí ležiacu na zemi.
,,Ada!´´ skríkol som. Chcel som sa k nej rozbehnúť a zistiť, či je v poriadku. Tieň ma znenazdajky pustil. Zakopol som, zapotácal sa, ale nakoniec som sa zvalil na kolená k Ade. Pohladil som ju po vlasoch. Krv bola zaschnutá, už nekrvácala. Vydýchol som si. Objal som ju, privinul k sebe. Zmocnili sa ma ďalšie obavy. Povedal, že sa zbavil troch najlepších lovcov.
,,Zabil si ich?´´ vyhŕkol som nešťastne. Začínal som mať strach.
,,Á, tých troch. Keď som odchádzal, ešte žili,´´ odpovedal chladne. Zohol sa k nám a pohladil Adu po líci. Zlostne som vykríkol a siahol po meči. Uhol sa žiariacej čepeli. Odskočil do vzduchu.
Niekoľko stôp nad zemou sa celý rozžiaril. Do priestoru sa natiahli prúdy prekrásnej zeleno-tyrkysovej energie. Keď sa dotkli mŕtvych stromov, tie akoby ožívali. Vyrašili im konáre, z púčikov vykukli listy. Zem pokryla jemná tráva. Zdalo sa, že dokonca mračná sa rozostúpili.
Potom, skôr ako opäť dopadol na zem, sa zmenil. Ako pomaly ustupovala žiara, mohol som si ho prezrieť. Keby sa to dalo, oči by mi vyliezli z jamiek. Takto som len užasnuto vytriešťal oči, až ma rozboleli svaly na tvári.
Mal štíhle vlčie telo s chudými nohami zakončenými pazúrmi. Chvost mal krátky, skoro ho nebolo vidieť. Z mačacej hlavy ponášajúcej sa na tigra alebo jaguára vyrastala hustá biela hriva. Dalo sa rozoznať, že je dlhá. Keď stál, zakrývala mu chrbát a padala po bokoch.
Srsť mal uhľovočiernu, krátku, lesklú, už na pohľad jemnú. Zelené oči žiarili. Videl som, že i pazúry a poduštičky zospodu láb sú zelené. Otvoril papuľu a zavrčal. Medzi bielymi zubami sa mihol čierny jazyk.
Pohol sa. Hriva sa zavlnila a zaleskla. Poodlietali z nej drobné svietiace bodky, vznášali sa vo vzduchu a osvetľovali prekrásnu zelenajúcu sa čistinu. Kráľ tieňov zdvihol labu a vykročil vpred. Laby kládol na zem len letmo, akoby sa ony prispôsobovali okoliu a nie naopak, pri chôdzi neskrivil jediné stebielko. Pri tom jemnom dotyku sa z trávy zdvihli svetielka tyrkysové a zmiešali s bielymi odlietajúcimi z tieňa.
Pristúpil bližšie. Bol veľký. Díval sa na mňa zhora. Zatočila sa mi hlava. Prehltol som guču, ktorá sa mi spravila k hrdle. Natiahol som ruku. Chcel som sa ho dotknúť. Musel som, inak by som neveril, že je skutočný. Než som to stihol urobiť, odtiahol sa Zdvihol hlavu, rozďavil papuľu a zreval.
,,Ty, Rein, človek a lovec tieňov, nie si hoden byť zabitý mnou. Ale ak do dvanástich dní dokážeš nájsť východ z tejto krajiny, získať ďalších lovcov ako pomoc a prísť až do hlavného mesta, možno budeš hoden stať sa mojím súperom. Do tej doby si pre Mensisa, kráľa tieňov, nikto,´´ tajomný šepkajúci hlas sa niesol okolím. Vedel som, že patrí jemu, ale tieň papuľu neotvoril. Hlas akoby pochádzal odnikiaľ, ale bolo ho počuť všade.
Potom sa otočil a jediným mohutným skokom sa vymrštil na kopec. Zaplavila ma vlna bielych a zelených svetielok, ale ešte hodnú chvíľu som ho videl. Hriva za ním viala ako žiarivý závoj. Tam, kde sa dotkol zeme, vyrastala tráva, kde sa obtrel o stromy, rástli nové konáre a k nebu sa dvíhali kúdoly svetielok.
Hodnú chvíľu som len nepohnuto sedel, v náručí zvieral Adu a vytriešťal oči pred seba, kde ešte pred chvíľkou stál Mensis.
,,Prímam výzvu, kráľ tieňov Mensis. Stretneme sa o dvanásť dní,´´ vykríkol som do vzduchu.
Opatrne som sa postavil, uistil sa, že Ada v mojom náručí je v rámci možností v poriadku. Sústredil som sa na kúzlo a odrazil sa od zeme. Obklopila nás zlatistá para a pomohla mi určiť správny smer. Vydali sme sa na sever.
Po hodine ma let unavil. Rozhodol som sa pristáť. Vybrať vhodné miesto nebolo problémom. Miesto, ktoré Mensis oživil svojou prítomnosťou nebolo veľké a i mŕtvy les o chvíľu skončil. Podo mnou sa teraz rozprestierala púšť.
Dosadol som na tmavý piesok. Pokúsil som sa do Ady naliať trochu vody. Bál som sa však, že by sa mohla udusiť a tak som jej ovlažil pery a trochu aj krk. Nakoniec som sa napil ja a vykročil som.
V okolí som nevidel nič. Aj kamene boli skôr zriedkavosťou ako pravidlom. Nevidel som nič pripomínajúce priechod. Aspoň zatiaľ. Vôbec som si nepripúšťal, že by sa mi to nemalo podariť.
Napredoval som rýchlo, nie však dosť. Nohy sa mi zabárali do piesku. Šmýkal som sa na dunách a musel som dávať pozor, aby mi Ada nespadla alebo aby som nespadol ja a tak nezranil nás oboch. Občas som použil kúzlo, aby som prekročil väčšie kopce.
Posledný skok ma preniesol do spleti zoschnutého podrastu a kríkov z opadaným ihličím. Niekde v diaľke som ucítil energiu dvojice tieňov, ale okamžite zmizli. Dúfal som, že je to dobré znamenie. Zjavne som sa dostal do obývanejších oblastí. Niečo mi však stále vŕtalo v hlave. Mensis povedal, že sa k priechodu nikdy nedostanem. Takže ma tam vpredu čakala prekážka.
Putoval som so spiacou Adou v náručí ďalší deň. Prešiel som spustnutou pláňou prerývanou uschnutým lesom, ďalšou púšťou a tiež korytom vyschnutej rieky. Nadránom druhého dňa som natrafil na živé rastlinstvo. Zem pokrývalo papradie, trochu povädnuté, ale stále zelené. Postupne pribudla vysoká tráva a malé kríky. Stromčeky boli síce zelené iba na vrcholkoch, stále však lepšie ako nič.
Zeleň rozrezali ozrutné kamenné masívy vysoké a široké niekoľko metrov. Vďaka nim sa tu držala vlhkosť a rastlín pribúdalo. O chvíľku som uvidel malé jazierko obklopené ružovými kvietkami. Potreboval som si odpočinúť. Adu som položil do mäkkej trávy a posadil sa na plochý kameň. Už dva dni som nič nejedol, ruky som mal úplne zdrevené, tak som sa aspoň napil.
Odšnuroval som si rukavice a vložil ich do vreciek špinavých, dotrhaných nohavíc. Pretieral som si boľavé svaly, keď sa niečo o mňa obtrelo. Vyskočil som na rovné nohy a tasil meč. Zmyslami som rýchlo prečesal okolie. Nič. Žiadny tieň. Zdesene som pristúpil k Ade a videl som, ako sa celá trasie. Vsunul som meč do puzdra na chrbte a kľakol si k nej.
Videl som, ako sa jej rastlina s ružovými kvetmi obtáča okolo rúk a krku. Zdrapil som odpornú bylinu a chcel jej ju strhnúť z tela, keď mnou prešla spaľujúca bolesť. Bylina sa mi rýchlo obtočila okolo rúk, nôh a štverala sa na trup. Cítil som, ako zo mňa vysáva posledné zvyšky drahocennej energie.
Sústredil som sa na kúzlo, ale akonáhle rastlina ucítila mágiu, zavŕtala sa do mňa hlbšie. Krvácal som na mnohých miestach. Začínalo sa mi ťažko dýchať. Musel som sa toho zbaviť. Nie! Musel som to dostať z Ady! S námahou som k nej natiahol ruky a všetku svoju zúrivosť vložil do kúzla.
Lesík ožiaril výbuch zlatého svetla. Vystrelil som do vzduchu ako strela, čo najďalej od tej pekelnej rastliny. Avšak bol som na konci zo silami. Začali sme padať. Zahmleným zrakom som pod sebou videl dúhu- vlniacu sa hladinu kruhového jazera dúhovej farby. Priechod.
Trpko som sa zasmial. Musel som rýchlo premýšľať. Zvyšok svojej energie som využil na posledné kúzlo. Zahalila ma temnota bezvedomia.
O pár okamihov na to sa dve bezvládne telá ľahké ako pierka zniesli k hladine priechodu a nezranené cezeň prešli.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 23. září 2012 v 10:47 | Reagovat

další úžasný diel :) len nemo čítam O.O..

2 poviedky-a-knihy poviedky-a-knihy | Web | 23. září 2012 v 12:04 | Reagovat

[1]: ďakujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama