Na hranici tieňov : Kapitola 2.

17. září 2012 v 19:02 | Peťka
Prajem príjemný umelecký zážitok pri čítaní ďalších stránok tejto fantasy poviedky.


Na hranici tieňov: Kapitola 2.
Sto a jeden zázrak
Muž práve dopadol na zem. Musel uskočiť pred kúzlami. Dopadol ladne, s mierne pokrčenými nohami. Pri prudkom pohybe mu z hlavy spadla kapucňa. Vo svetle faklí, ktoré niesla trojica lovcov, som si ho mohol prezrieť, hoci som po tom vôbec netúžil. Nechcel som sa naňho dívať. Avšak telo mi úplne stuhlo. Nedokázal som ani len obrátiť hlavu alebo prinútiť oči, aby sa zavreli. V prvých okamihoch mi zdesenie dokonca vyrazilo dych.
Bol vysoký, trochu chudší ako by sedelo k jeho širokým ramenám. Dlhé čierne vlasy mi viali v neprítomnom vetre. Prvý náznak, že s ním nie je všetko v poriadku. V blikajúcom svetla sa mu vlasy leskli na zeleno. Oblečený bol v čiernej koži - dlhé nohavice, ťažké topánky, tričko s dlhým rukávom okolo krku lemované bielou kožušinou. Celé oblečenie pokrývalo množstvo praciek a rôznych šnúrok. Krk mu zdobil obojok. Plášť už nemal. Ležal na zemi pár stôp od neho.
Na tvári ani nie dvadsaťpäť ročného muža sa črtal úsmev, skôr úškľabok. Bol to úsmev divý, výsmešný a drzí. Dolnú peru mu zdobil kovový krúžok.
Takže čo Adu a mňa tak vystrašilo? Ani tak nie veľký meč, ktorý zvieral v ruke, ale jeho oči. Boli sýtozelené až tyrkysové, také, aké nemá žiadny človek. Žiarili do noci ako dva smaragdy. Boli to tie oči, ktoré som videl v kroví, za ktorými som sa rozbehol. Bolo v nich niečo tajomné, nespútané, zlovestné až strašidelné. Boli to oči tieňa! Tieň v podobe človeka. Nemožné! Tiene nevyzerajú ako ľudia, nemyslia, nevedia rozprávať! My sme ľudia, ony zvieratá!
Celé telo sa mi roztriaslo. Vypovedalo službu. Zvalil som sa k Derekovým nohám. Tieň sa zlovestne zasmial. Ten zvuk opäť rozozvučal hlasy v mojej hlave. Bolelo to.
Lovcov najskôr trénovali v mágii a až potom v špeciálnych technikách. Ako prvé nás učili, ako tiene vycítiť, rozpoznať, vystopovať. Naši nepriatelia vyžarovali zvláštnu energiu, ktorú obyčajní ľudia nijako nevnímali, ale lovci ju počuli. Preto som vedel, že je to tieň. Počul som jeho energiu, bodala ma do hlavy a zabraňovala mi myslieť na čokoľvek iné ako bolesť a strach, ktoré som cítil.
,,Takže tieto dve deti zabili moje líšky?´´ spýtal sa chladne. Jemne hladkal mŕtve zvieratko po krvou zlepenej srsti a oči zabodol do mňa. Samovoľne som sa strhol.
,,Stopovali ich, lovili a potom zraňovali a zabíjali!´´ od zlosti sa mu triasol hlas. Stiahol ruku z mŕtvoly a postavil sa.
,,Ako vidím, tak úspešne,´´ odvrkol mu provokačne Derek, obišiel ma a poťažkal v ruke meč. Meril a Lukas sa tiež postavili predo mňa a Adu ako ochranná stena. Boli vynikajúci lovci. Lovili tie najsilnejšie tiene. A teraz stáli medzi ním a mnou.
,,Takže si užili zábavu a teraz je čas zaplatiť za zločiny,´´ odpovedal mu tieň. Stále sa díval na mňa. Vedel som, čo myslí. Ja som stopoval, lovil, zraňoval aj zabíjal tiene a teraz budem platiť. Lenže moja búrlivá povaha toto nemohla dovoliť. Niečo vo mne sa vzbúrilo. Snažil som sa navonok vyzerať stále vystrašene, ale moje vnútro sa ponorilo do chladného pokoja. Začal som sa koncentrovať a odtláčal bolesť kamsi preč.
,,Neskúšaj sa ich dotknúť!´´ zavrčal Meril. Zatiaľ čo Meril tasil svoje dva meče, som sa ja presunul do polohy, z ktorej som mohol kedykoľvek vyskočiť na rovné nohy a brániť sa.
,,Zabráň mi v tom!´´ zaškeril sa opäť tieň a vyrazil proti nám. Derek, Meril aj Lukas sa pripravili. Všetci štyria sa napriahli, avšak ani jeden neudrel.
Tieň zmizol. Fakle zablikali, les i čistinu rozrezali pásy svetla a tieňov. Ani som si nevšimol, kedy stihol odhodiť Dereka, prešmyknúť sa popri Lukasovi a Merilovi a zaútočíť na Adu. Lenže to som sa zapojil aj ja. Môj meč mu skrížil cestu.
Sila tieňovho úderu mi zbraň vyrazila z ruky, opäť ma zhodila na zem a rúčka letiacej zbrane mi rozrazila obočie. Keby sa do bitky nevložila trojica lovcov, zostalo by zo mňa len o niečo viac ako mastný fľak.
Lukas zdrapil muža za rameno a snažil sa mu zlomiť ruku. Skôr, ako stihol nepriateľ zareagovať, vrazil mu Meril rukoväť meča do brucha. Tieň vydal bolestivý zvuk a vypľúval modrú krv. Napriahol sa, voľnou rukou zdrapil Lukasa za vlasy a prehodil si ho cez plece. Lovec dopadol na chrbát, ale nezaváhal ani sekundu a skrútol tieňovi nohu. Nemohol si to lepšie načasovať. Meril zaútočil na mužovu hruď, avšak ten neudržal rovnováhu, musel si kľaknúť na koleno podvrtnutej nohy a Merilov meč mu dopadol na krk. Plamene zablikali a dali mužovi rýchlosť aby útok odrazil. Krv sa mu vyvalila z hlbokej rany na ruke a tenkej neškodnej ranky na krku.
Kým Lukas a Meril bojovali z tieňom, Derek ma zdvihol na nohy, do jednej ruky mi vtlačil môj meč, do druhej vložil roztrasenú Adinu dlaň a prikázal mi bežať.
,,Bež!´´ zvrieskol po mne po druhýkrát, keďže som sa ani nepohol, a sotil ma do lesa. Mierne som sa zapotácal, ale pochopil som. Surovo som zdvihol Adu a ťahajúc ju som vbehol medzi stromy.
Počul som rinčanie braní, výkriky bolesti i hnevu pri ktorých tuhla krv, zachytil som lámanie kostí i pukanie brnení, ale nezastavil som. Oči mi oslepovali zlatisté kúzla lovcov i mohutné prívaly tmy zatieňujúce oblohu, ale ja som nespomalil. Aj keď som zakopával, vrážal do stromov a konáre mi bičovali až aj tak doráňanú tvár, bežal som ďalej.
Neviem, koľko času uplynulo, kým som prestal počuť zvuky boja, kým zmizlo svetlo kúziel a kým som sa odvážil spomaliť do kroku. Ada ťažko dýchala a ledva prepletala nohami, ale ani ona nezastala. Aspoň raz som jej nevyčítal, že sa snaží utiecť.
Kráčali sme nemotorne, mesiac sa vynoril spoza oblakov...vtedy sa do mojich zmyslov opäť vkradla zmes šepkajúcich hlasov. Prítomnosť tieňov sa objavila rýchlo. Šepkanie bolo slabé a nepravidelné. Predpokladal som, že ak sa potichu obrátime a pôjdeme vo veľkom oblúku preč, nespozorujú nás. Zmýlil som sa.
Jeden bol za nami. Avšak už po druhý raz v túto noc som narazil na niečo, čo by som skutočne nečakal. Z konára veľkého košatého stromu visel kokón. Kukla, z akých sa liahnu motýle, ibaže väčšia. Pustil som Adu. Obrátil som sa. V húštine sa črtali ďalšie a ďalšie. Vyrazilo mi to dych. Už som o nich počul. Prekrásne motýle, veľké so žiariacimi krídlami. Na vlastné oči som ich však nevidel. A nikdy by ma nenapadlo, že uvidím tiene ešte pred narodením.
Užasnuto som vykročil smerom k jednej kukle. Niečo v nej a pohlo. Zastal som.
,,Nedotýkaj sa toho!´´ zapišťala Ada, keď som natiahol ruku. Otočil som sa a urobil zopár krokov vzad.
,,Videla si už niečo také?´´ spýtal som sa sliediac očami v húštinách. Kokóny boli všade naokolo. Ada bola ešte stále v šoku, ale zdalo sa, že sa z toho dostáva. Sedela na zemi, rukami si objala plecia, trochu sa triasla. Odopol som si plášť a zabalil ju doňho.
,,Čítala som o tom. Jeden motýľ vraj nakladie presne sto takýchto kukiel a stará sa o ne, až kým sa nevyliahnu. Takže tu niekde bude matka,´´ poučila ma Ada. Nepotešilo ma to. Opäť som začal myslieť ako Lovec. Chcel som najskôr vystopovať matku, pretože by mohla byť nebezpečná a potom sa zbaviť mláďat.
,,Myslíš, že môžeš zostať tu? Ja pôjdem nájsť matku,´´ povedal som Ade a vykročil som smerom k lesu, odkiaľ som cítil silnejšiu energiu.
,,Ja myslím, že nikam nepôjdeš,´´ zarazil ma uprostred pohybu zlovestný hlas. Obrátil som sa. Bol tu a mal Adu. Jednou rukou jej prekrýval ústa a druhou držal dýku pri jej krku. Adine oči boli plné panického strachu. Snažila sa kričať a strhnúť zo seba jeho ruky. Muž sa zapotácal. Neveriacky som uvidel prečo.
Tieň a teraz aj Adu pokrývalo množstvo modrej krvi. Jeho ľavá noha bola vykrútená a trčala z nej kosť. Bol celý doráňaný a aj oblečenie mal dorezané.
,,Odhoď meč...a...odstúp,´´ zavrčal na mňa a pritlačil nôž Ade na krk. Po hrdle jej začal tiecť tenučký prúd krvi. Vystrašene sa začala vzpierať. Zaváhal som. Pozrel som na meč a potom za seba. Ani nie meter odo mňa visel kokón. Namiesto toho, aby som odhodil meč a ustúpil, zdvihol som zbraň a oprel ju o kuklu.
,,Odhoď dýku a...´´ kým som stihol dopovedať -pusti to dievča- tieň stiahol ruku z Adiných úst, zdrapil ju za vlasy a odhodil preč. Potom skočil po mne, vytrhol mi meč a rukami mi zovrel hlavu a krk tak, že stačil jednoduchý pohyb a zlomil mi väzy.
,,Toto už nikdy neskúšaj!´´ zašepkal mi do ucha. Cítil som ako mu z úst tečie ďalšia krv, steká mi na vlasy a na tvár. Ruky mu tak iso krvácali, aj ostatné časti tela a moja uniforma pomaly nasiakla studenou krvou.
,,Tak to urobím inak,´´ odpovedal som bojovne a rozžiaril sa. Prúd zlatého svetla tieň odhodil. Zastrčil som si meč do puzdra na chrbte a rozbehol sa k Ade. Vo vlasoch zlepených modrou krvou som zbadal krv červenú.
,,Ada,´´ zašepkal som, položil si jej hlavu na hruď a zdvihol ju na ruky. Oči mi padli na tieň.
Díval sa na mňa. Ležal na chrbte a ťažko dýchal. Zlomenú nohu mal skrútenú pod telom.
,,Kde sú Derek, Levis a Meril?´´ spýtal som sa trasúcim sa hlasom. Svojho nepriateľa poriadne doriadili, ale nevyhrali. Zostávalo mi len dúfať, že žijú.
Tieň ma už nevnímal. Pomaly dvíhal ruku dlaňou nahor a niečo nečujme rozprával. A okolo neho lietal veľký modrý motýľ. Matne žiaril. Bol prekrásny. Ešte raz mávol meter dlhými krídlami a sadol si na nastavenú dlaň. V momente ako sa dotkli, z mužovej ruky zmizla krv, rany a dokonca aj oblečenie sa zaceľovali. Nemohol som tomu uveriť. Motýlia matka ho liečila.
Aj šum v mojej hlave sa zmenil. Kukly sa začali prebúdzať. Tieň sa na mňa opäť zahľadel. Na tvári mal šialený úsmev a oči mu horeli divokosťou. Nedokázal som sa pohnúť. Pozoroval som ako sa kukly otvárajú a vylietajú z nich dvadsaťcentimetrové motýle. V nemom úžase som videl ako sa všetky zlietajú okolo muža a liečia všetky jeho zranenia.
,,Denne vy lovci zabijete desiatky ak nie stovky mojich detí,´´ prehovoril muž dvíhajúc sa zo zeme a hladial motýliky po krídlach.
,,A to, že jeden prežil a z neho sa zrodili ďalší...to je zázrak. Sto a jeden zázrak,´´ dopovedal zasneným hlasom. A potom nás všetkých pohltila popolavá žiara.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa


Komentáře

1 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 19. září 2012 v 8:52 | Reagovat

:3 konečne som sa dočkala aj 2. kapitoly :3... budem sa tešiť samozrejme aj na zvyšok ^__^

2 poviedky-a-knihy poviedky-a-knihy | 19. září 2012 v 18:08 | Reagovat

[1]::) Tvoj záujem o poviedku ma nesmierne teší. Ak máš záujem, tak mi sem napíš svoj mail a ja ti ju pošlem :) Alebo počkáš, kým ju tu neuverejním celú? (alebo navštív web siarra-web.blog.cz)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama