Na hranici tieňov : Kapitola 1.

13. září 2012 v 16:47 | Peťka
Prajem príjemný umelecký zážitok a dúfam, že po prečítaní tejto kapitoly sa budete tešiť aj na ďalšiu. Ak ste niečomu nerozumeli alebo sa chcete opýtať, som plne k dispozícii v menu uvedených kontaktoch alebo priamo na blogu.


Na hranici tieňov : Kapitola 1.
Nočný lov

Volám sa Rein. Číta sa to ako Rei s nevýrazným N na konci. Teraz mám šestnásť rokov a som právoplatným Lovcom tieňov.
Lovci tieňov alebo tiež Svetlonosi, ako nás nie veľmi výstižne nazývajú obyčajní ľudia, vznikli už pred vyše stopäťdesiatymi rokmi ako súčasť Rádu mágov. Samotný rád vznikol o tridsať rokov neskôr, keď sa lovci od mágov odtrhli.
Rád bol založený z dôvodu prítomnosti nepriateľa, ktorého iní poraziť nedokážu. Nevieme, odkiaľ prišli ani čo presne sú zač, ale nazvali sme ich tieňmi. Urobili sme tak, pretože prichádzajú so západom slnka a s jeho východom opäť miznú. Náš predpoklad, že sú to tvory pochádzajúce z pekla, temnoty a podobných zatratených miest, bol síce mylný, avšak toto meno sa ukázalo byť viac ako dokonalé.
Ťažko ich opísať, vyskytujú sa v mnohých podobách. Jedny vyzerajú ako snehobiele líšky s modrými štetinami vyrastajúcimi z uší a ťahajúcimi sa niekoľko stôp za zvieraťom. Druhý zasa ako lietajúce hady s krídlami pokrytými perím. Majú však aj niečo spoločné: žiarivé oči odhaľujú ich úkryt v tme a modrá krv prezrádzajúci ich cudzí pôvod.
Vrátim sa ale k lovcom. Sme rádom magických bojovníkov, ale nie každý majúci dar mágie sa môže stať lovcom. Preto veliteľ rádu navštevuje magické školy, ktoré po krajine zbierajú deti ovládajúce mágiu a vyberá si svojich učňov. Mňa odvliekol, keď som mal päť rokov a to proti mojej vôli.
Spolu s ďalšími učňami ma odviedli do pevnosti Rastena, hlavného sídla Rádu lovcov tieňov. Mohla byť akokoľvek krásna a prepychová, stále to bola len klietka, aj keď pozlátená.
Nenávidel som to miesto a stále sa tam nerád vraciam. Chcel som mať čo najskôr všetko za sebou a tak som sa snažil. Veliteľ a ostatní lovci si túto moju snahu zle vysvetlili ako nevídané nadanie a ukončili môj výcvik o zopár rôčkov skôr. Potešilo ma to. Konečne sa klietka otvorila. Fakt, že kanárik je k bydielku pripútaný špagátikom, mi akosi unikol...
***
Z driemot ma prebralo rytmické dunenie. Niekde za mojím chrbtom zvony odbíjali blížiacu sa noc. Pre nás lovcov, je noc časom, keď sa všetko oddáva spánku a my sa prebúdzame, aby sme to chránili. Preto som voľky-nevoľky odohnal túžbu opäť zaspäť.
Čupel som na hradbách roľníckeho mestečka Treblis. Bolo postavené na strmom kopci, takže podo mnou zívala poriadna hĺbka. Odvrátil som pohľad od horizontu a pozrel do uličky za sebou. Ada, mladá lovkyňa, ktorej výcvik skončil len pred necelým mesiacom, stála pri studni a naberala si vodu do koženého vaku. Toto bol jej štvrtý lov, takže ešte potrebovala dozor, ktorým som bol ja.
Okríkol som ju, znechutene si odhrnul vlasy z očí a opäť sa zadíval na polia pod mestom. V diaľke , na ich okraji, sa črtal pás stromov. Vrhali dlhé tiene.
Pribehla ku mne Ada a niečo hovorila. Ja som ju ale nepočúval. Díval som sa na biele bodky skákajúce smerom k usadlostiam. Ich obyvatelia sa ešte len zberali na odchod do bezpečia hradieb. Potvorky malé, prišli skoro!
,,Ada, ideme!´´ rozkázal som ignorujúc jej otázky, ktoré som aj tak nepočul a skočil som z hradieb. V prvých momentoch pádu sa všetko naokolo akoby spomalilo. Využil som účinky kúzla, nohami sa zaprel o kamennú stenu a odrazil sa. Ako som letel, moje citlivé zmysli čoraz zreteľnejšie vnímali prítomnosť tieňov. Intenzita zvláštnych šepkajúcich hlasov prezrádzala, že sa jedná o líšky a rytmus obmeny tónov udával početnosť svorky na šestnásť kusov. Zaklial som. Nebolo to málo. S akýmkoľvek iným lovcom by toto bol príjemný lov, ale s Adou po boku pôjde o utrpenie. Nikdy nepochopím, ako ju mohli prijať na výcvik. Bola mizerná lovkyňa.
Zeme som sa dotkol hladko. Urobil som kotúľ. Zlomky sekundy medzi dopadom a postavením sa na nohy mi stačil, aby som sa uistil, že ma Ada nasleduje a aby som sa zorientoval.
Prebehol som okolo prvých ľudí. Identifikovali moju sivú uniformu a väčšina sa v panike pustila na útek smerom k mestu. Moje lovecké zmysli mi čoraz dotieravejšie dávali najavo prítomnosť tieňov. Už ma obklopovali zo všetkých strán. Nevidel som ich. Zapadajúce slnko vytváralo s okolím priveľa tmavých miest. Musel som spomaliť.
Spoza môjho chrbta k oblohe vyletela zlatá guľa a vzápätí zahorela jasným svetlom. Tienenie sa narušilo, do oka mi padla trojica líšok.
Prudko som zmenil smer. Ťažké topánky nechali v čerstvo okopanej pôde hlboké brázdy. Bežal som priamo k jednému z farmárskych domov. Odrazil som sa od steny a vyšvihol sa na strechu. Práve včas. Stál som čelom k streche, chrbtom k prázdnote za ňou. V očiach sa mi zablysla krvilačnosť.
Odrazil som sa od strechy, počas premetu dozadu som tasil meč, ktorý som mal doteraz prehodený na chrbte, a pri dopade som ho vrazil do zeme medzi dieťa a líšku. Tieň si ma nevšimol dosť rýchlo a nestihol zabrzdiť. Rozrezal si ňufák. V prachu zvírenom pri mojom dopade som schmatol dieťa a snažil sa opäť dostať na strechu. Ani som si nevšimol, či držím dievčatko alebo chlapčeka. Podľa vystrašeného plaču sa to nedalo určiť.
Obkľúčili ma líšky. Jednou rukou som držal dieťa a v druhej zvieral meč. Ušľachtilá to zbraň. Dve súbežné čepele na jednej rukoväti. Meč bol ľahký, vyvážený, čepele do istej miery ohybné. Celý bol čierny, len magické znaky vyryté popri kanálikoch na odtok krvi mali zlatú farbu.
Nebol čas na premýšľanie. Dieťa mi plakalo v náručí. Adu som nikde nevidel, asi niekde tiež bojovala. Výcvik lovca mi dal schopnosť skákať vyššie a ďalej ako dokážu obyčajní ľudia. Tak som túto schopnosť využil. Čepele obklopila zlatá para. Vyskočil som a hodil meč. Tiene skočili za mnou. Tým predo mnou, ktoré sa nestihli uhnúť, meč dorezal nohy. Cestu za sebou som si vyčistil energetickým kúzlom vyslaným z uvoľnenej ruky.
Dopadol som tvrdo, na chrbát, s dieťaťom pritisnutým na hrudi. Čo najrýchlejšie som sa pozviechal a magickým slovom privolal meč. Umožňovali to znaky na ňom. Vletel mi do nastavenej ruky. Vyrazil som k domu a tiene ma nasledovali. Avšak tri líšky sa už nepostavili.
Rozrazil som dvere a položil dieťa do rohu. Ryšavé dievčatko s veľkými zelenými očami sa potláčajúc slzy usmialo. Úsmev som opätoval a prstom jej na líčko urobil malý ochranný dvojkríž.
Viac som nestihol. Zabuchol som dvere a snažil sa uskočiť, ale naježené modré štetiny najbližšej líšky sa ma dotkli a obtočili sa okolo ramena. Prešla mnou ostrá, spaľujúca bolesť. Podlomili sa mi kolená, ale stihol som seknúť a štetinu odťať. Potom som vystrel ruku a zlatá strela zabila aj tento tieň. Strhol som si z ramena štetiny. Bolo to niečo ako dlhočizné vlasy, ale akosi tvrdé. Z poraneného miesta sa mi okamžite začala valiť krv.
Hľadal som Adu. Už sa badateľne stmievalo. Moje omámené zmysli toho veľa nevideli. Náhlivo som si pretrel oči. Adu obklopoval biely štít a energetickými strelami útočila na okolité tiene. Bojovala ako mág. Rozbehol som sa k nej. Sama zabila dva, spolu sme zložili ďalšie tri tiene.
Potom sa dali na útek. Mierili k stromom tvoriacim hranicu lesa, ktoré som videl už predtým. Svet sa so mnou zatočil. Z vrecka všitého do plášťa som vylovil čisté plátno a v rýchlosti si obviazal rameno.
,,Ideme za nimi?´´ spýtala sa dychčiaca Ada. Prikývol som. Nebol som si istý, či by som dokázal rozprávať. Rozbehli sme sa za líškami.
Do úplného zotmenia sme dostihli ešte dva zo zvyšných siedmich tieňov. Ostatné sa stratili v tme. Začali sme strácať ich stopu. Bežali rýchlo. Avšak nemienil som sa vzdať. Podchvíľou som ich ucítil, ale opäť sa stratili. Úplne mi zmizli asi o hodinu.
Museli sme zastať. Dych aj tlkot srdca sa mi spomalili. Aj tak som si musel sadnúť. Ada sa pokúsila dôkladnejšie mi obviazať rameno. Podarilo sa jej to. Zamrmlal som poďakovanie. Útoky tieňov sa líšia každým druhom. Štetiny líšok paralyzujú všetko živé, čoho sa dotknú. Pri dlhom dotyku sa paralýza stávala smrteľnou. Tiene boli obratné, rýchle, za určitých podmienok neviditeľné. Jedným slovom nebezpečné.
,,Čo urobíme teraz?´´ zaujímalo Adu. Rozhodol som sa ju trochu vyskúšať.
,,Povedz ty. Čo by sme mali robiť?´´ odvetil som svojím zvyčajným hlasom bez emócii. Zamyslela sa. Trvalo to len zopár sekúnd, ale pri love, kde rozhodujú práve sekundy to bolo pridlho.
,,Pokračujeme v love smerom kde sme ich cítili naposledy. Ak do troch hodín nič neucítime, vrátime sa do mesta,´´ vykoktala nakoniec.
Dal som jej zapravdu a chystal sa postaviť, keď ma náhli agresívny zvuk opäť zrazil na zem. Pustil som meč a pritlačil si ruky na uši. Takéto zvuky ohlasujú prítomnosť tieňov. Tento bol však zvláštny a neprimerane silný. Vyvolával až bolesť hlavy. Aj Ada ho cítila, ale nie tak veľmi ako ja.
Zmetene som sa poobzeral. V kríkoch sa mihli dve žiariace oči. Rozbehol som sa tým smerom. Nepochybne tam bol tieň. S Adou sme bežali dobrú pol hodinu. Tieň udržiaval stabilnú rýchlosť i smer. Vyskočili sme z húštia na čistinu.
Bol tam. Zdochnutá líška. Ako sa z posledných síl snažila odplaziť, nechala za sebou modrú krvavú šmuhu. Nebolo to však to, čo som hľadal. Ten silný zvuk určite nevydávala umierajúca líška. Bola to jedna z tých, čo nám ušli. Zranenia, ktoré sme jej spôsobili a únava z úteku ju zabili.
Na čistine bol však aj niekto iný. Muž zahalený v čiernom. Skláňal sa nad mŕtvolou. Nevidel som ho dobre, bola tma a na mňa stále účinkovala paralýza. Postavil sa a podišiel bližšie.
,,Zdravím, lovci, to je vaša práca?´´ prehovoril príjemným hlasom a ukázal za seba na mŕtvolu. Dívali sme sa naňho, on na nás. Ja som veľa nevidel.
Čo ale mohol vidieť on? Dvaja lovci v sivých uniformách so zlatým dvojkrížom na hrudi, plášti a na rukaviciach. Dievčina bola mladá, ženou sa ešte len stávala. Vlnité vlasy zlatej farby jej padali na plecia. Pokožku mala už na pohľad jemnú, opálenú. Z modrých očí, inokedy veselých a prívetivých, sa teraz vynáral nepokoj.
Chlapec bol tiež mladý, skoro ešte dieťa. Jeho pokožka bola popolavo bledá. Biele vlasy boli dlhšie akoby sa na chlapca patrilo. Tieto vlasy spolu so zvláštnym tvarom očí dávali jeho tvári mierne dievčenský vzhľad. Napriek všetkému sa muž najdlhšie díval do chlapcových očí. Boli plné smútku.
,,Pane, nemali by ste byť v lese...´´ začala Ada, ale muž ju prerušil.
,,Vy ste sa už predsa o tiene postarali,´´ povedal neurčitým tónom a opäť sa o niečo priblížil.
Zmocnil sa ma divný pocit. V hlave mi stále hučalo, zle sa mi sústredilo. Počul som, že muž niečo vraví. Nerozumel som mu. Jeho hlas ma uspával. Ade sa podlomili kolená. Chcel som ju chytiť ale potkol som sa a spadol. Ten hlas sa zmiešal so zvukom v mojej hlave. Telo ma prestávalo poslúchať...
Vtom odkiaľsi prileteli zlaté strely. Chytili ma silné ruky a postavili ma na nohy. Rovnako tiež Adu. Pocit otupenosti i bolesť v hlave začali ustupovať.
Videl som Dereka, Lukasa a Merila, starších lovcov. Tváre mali unavené, uniformy špinavé, ale oči im blčali od hnevu. Museli byť na love už niekoľko dní. Videl som tiež Adu, opierala sa o Lukasa. Všetko na nej hovorilo, že je vystrašená. Obzrel som sa na muža. Predpokladám, že aj moje oči sa vtedy naplnili strachom.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Ryuu L  ^^ Ryuu L ^^ | Web | 15. září 2012 v 11:22 | Reagovat

waah! <3
prepáč, že tak nekvalitný komentár, ale... čo k tomu ešte viac dodať? :DD..
mimoto.. krásny dess! ^.-

2 poviedky-a-knihy poviedky-a-knihy | Web | 17. září 2012 v 20:52 | Reagovat

[1]: Ďakujem za pochvalu dessu, mám ho veľmi rada, ale to, že sa ti páči poviedka ma pochopiteľne teší viac :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama